Nedávno sme s priateľmi skúsili takú hru. Jeden hral opozičníka, druhý koaličného politika - a úlohou oboch bolo simulovať čo najreálnejšie, ako by taká debata mala vyzerať. Keď sme skončili, priateľ, ktorý si zahral ministra Ficovej vlády a s chuťou si vyskúšal niekoľko techník slovného súboja, s nadšením zvolal: „Ale veď byť takýmto akože sociálnym demokratom je úžasne ľahké! A príjemné!"
Je to človek, ktorý sociálnym demokratom alebo nebodaj ľavicovým populistom naozaj nie je. To len na vlastnej koži precítil, čo všetci intuitívne cítime. Totiž: ak ste v pozícii, že nemáte nijaké zábrany slušnosti či rozumu (pretože vaši voliči to neočakávajú), a keď môžete bez zábran rozprávať čokoľvek, čo si myslíte, že na ľudí zaberá, dáva vám to krídla neporaziteľnosti.
Preto sa Kaliňák, Maďarič, Počiatek a podobní populisti či marketingoví socialisti cítia v debatách tak dobre (predvádzajúc stále rovnakú techniku) a aj preto tak často z debát s nimi odchádzajú oponenti (predvádzajúc stále dookola rovnakú nepripravenosť) ako zbití psi.
Nerozum v prevahe
Otázka za milión znie: Ako tomu čeliť? Existujú spôsoby, ako nepomer zmierniť. Veľmi dôkladná príprava na každého súpera a na každú tému, študovanie oponentových chýb a trikov, tréning komunikačných schopností, mimoverbálne aj verbálne finty (všimnite si, ako spomínaní páni dokážu takmer každého oponenta v debate znervózniť už len neustálym skákaním do reči, úškrnmi, nenápadnými poznámkami akoby mimochodom...). Je to prácne, drahé, vyčerpávajúce, ale prináša to zlepšenie a nijaký špičkový politik v zavedenej demokracii sa bez toho nezaobíde. Lenže krutá pravda je taká, že aj keď všetko spomínané môže pomôcť, podstatu problému to nerieši.
Podstata problému je totiž v nevyhnutnej prevahe iracionálnosti nad rozumom. Iracionálne podsúvanie emócie štvanej zveri, martýrstva - to je odkaz Roberta Fica voličom, keď slovníkom závozníka nadáva novinárom. Pohráva sa s extrémne účinným motívom krivdy, keď naznačuje, že neúspechy sú dôsledkom tichého sprisahania médií, Maďarov, nadnárodných firiem... Bojuje so všetkými a všade, zdanlivo neohrozene, a neustále pri tom nenápadne podsúva, že to robí pre svoj ľud. Zaberalo to, keď bol Mečiar vo forme (už sme zabudli?), a zaberá to stále.
Dobre, poviete si, ale voľby sa budú konať v júni na budúci rok, nezamestnanosť dovtedy porastie, korupcia bude ešte viditeľnejšia, voliči mu to musia zrátať. Áno, ak by sa rozhodovali racionálne, zrátali by mu to. Lenže emócie víťazia.
