Vďakyvzdanie SDKÚ za podporu Pavla Freša v župných voľbách nebolo ničím iným, ako naštartovaním jej volebnej kampane. Ak by totiž, či už Pavol Frešo, alebo SDKÚ chceli úprimne svojim partnerom za podporu vo voľbách poďakovať, nemohlo by sa stať to, čo sa stalo - teda, že ich z povolebnej víťaznej prezentácie jednoducho vynechali.
Na naštartovaní volebnej kampane Mikulášom Dzurindom nie je, prirodzene, nič zlé. Ba ani na tom, že ostatné strany mu pritom robili krovie, keďže sa tak rozhodli slobodne a dobrovoľne.
A nemožno tiež poprieť, že Dzurinda zaznamenal istý úspech, keď oznámil spoločnú dohodu, dva konkrétne závery: „Naším cieľom je pracovať na alternatíve voči tejto vláde. Druhým záverom je, že po Novom roku sa uskutočnia politické rokovania o tom, akými cestami sa budeme schopní k tomuto dopracovať". Pridám záver tretí - také cesty neexistujú, aj keď na okamih pripustím, že vôľa môže byť obrovská. Lenže v reáli aj tá chýba.
Tlačenica bude veľká
Nejde len o to, že Dzurinda chytá nechytateľné a za dva mesiace chce stihnúť to, čo nestihol za 42 mesiacov. Ale napríklad aj o to, že tlačenica na kandidačných listinách každej opozičnej strany bude na rozdiel od súčasných vládnych strán viac ako veľká. Pri vládnych stranách je to jednoduché - Smer má už roky k dispozícii viac miest ako schopných ľudí a v SNS a HZDS bude tak, ako povedia pán predseda. Na čom je dobré len to, že Vladimír Mečiar tak urobí posledný raz, čím vyvedie hnutie z parlamentu a zavedie ho na smetisko dejín.
Podľa Mikuláša Dzurindu je vraj evidentné, že možnosť opozičnej spolupráce spočíva v troch oblastiach: „Zjednotiť programové prístupy, jasne sa vymedziť voči vládnej koalícii a premýšľať nad usporiadaním našich vzťahov tak, aby neprepadli hlasy demokraticky zmýšľajúcich ľudí." Ani jedno z toho však pre Slovensko dnes ani zajtra neplatí - programové prístupy voličov nezaujímajú - s výnimkou ich tvorcov, straníkov, politológov, médií a zopár nadšencov. Vymedziť sa oproti vládnej koalícii - čo je povinný cvik opozície - je zase iné, ako vymedziť sa oproti stranám vládnej koalície. A starostlivosť o to, aby nevyšiel ani jeden hlas nazmar „už" dva mesiace pred odovzdaním kandidačných listín nie je starostlivosťou, ale diagnózou. A demokraticky zmýšľajúci volič to ani nepotrebuje - z ponuky si vyberie sám.
