Advent je pred koncom. O tom, že by som mala venovať čas rozjímaniu o živote, o blízkych, o tom, čo dobré a čo zlé nás tento rok postretlo, akou cestou sa asi vydám v novom roku, môžem iba snívať. Novembrový a decembrový čas už pár rokov za sebou prefrčia v mojom živote, akoby bičom plesol. Pracujem totiž v oblasti kultúry a v tejto oblasti je na Slovensku koniec roka vyhradený nie adventu, ale grantovému šialenstvu.
Granty nás na konci roka pristihujú in flagranti, teda pri čine. Jedny treba uzavrieť, o ďalšie treba požiadať. Všetko, čo sa za celý rok nestihlo, musí sa stihnúť do konca roka, aby sa „to" mohlo „vyúčtovať". Ak sa to nevyúčtuje, ak sa, nedajbože, peniaze vrátia, nie je tu záruka, že ešte niekedy nejaké ďalšie peniaze prídu.
Práca sa plánuje ťažko, ak ešte v apríli, máji, dokonca niekedy ani v júni neviete, či grantová komisia rozhodla v prospech vášho projektu, ktorý ste si podali na konci minulého roka, alebo nie. V lete sú potom dovolenky, a tak sa v jeseni môže začať pracovná hystéria. Sú na to štyri mesiace.
Grantové zdroje sú z roka na rok menšie, tlak na konci roka čoraz väčší. Tomuto chorému systému sa podriaďujeme už takmer dvadsať rokov všetci, ktorí sme ešte nepochopili a nechceme pochopiť, že nekomerčné vydávanie kníh a pôvodná divadelná a filmová tvorba sú v našej spoločnosti a ekonomike nepotrebné, sekundárne „komodity".
Koniec roka potom v komunikácii vyzerá tak, ako sa to uvádza v učebniciach štylistiky, keď sa ilustruje vytrácanie sa taktu a ohľaduplnosti, napr. v administratívnom štýle pri viacnásobných upomienkach, vymáhaní platieb a pod. Veta prvej upomienky sa nesie v tóne zdvorilého upozornenia: „Dovoľujeme si upozorniť vás, že ste nezaplatili..." Druhá už má formu žiadosti: „Žiadame vás, aby ste ihneď zaplatili..." A tretia má formu hrozby: „Ak ihneď nezaplatíte, pristúpime k..."
