Úplnou náhodou sa mi stalo, že som bol v poslednom čase svedkom dvoch príhod.
Videl som pätnásťročné dievča, ktoré s veľkým záujmom listovalo v knihe s reprodukciami umeleckých diel, a neskôr dvojicu iných pätnásťročných, ktorí (fascinovane) obdivovali výtvarné exponáty v Louvri. Všetci traja sa narodili a boli vychovaní v striktne nenáboženských krajinách a neveriacich rodinách. Z tohto dôvodu pri pohľade na obraz Plť medúzy pochopili, že sa tam zopár nešťastníkov zachránilo pred utopením, alebo že dve Hayezove postavy na obraze Bozk v múzeu Brera v Miláne sú dvaja zaľúbenci, ale nebolo im vôbec jasné, prečo Fra Angelico namaľoval mladú ženu v rozhovore s krídlatým teplošom alebo prečo akýsi rozstrapatený muž beží z hory a nesie pod pazuchami dve hrozne ťažké kamenné platne a z rohov na hlave mu vyžarujú lúče.
Pochopiteľne, títo mladí mali aký-taký šajn o Narodení aj o Ukrižovaní, lebo už také čosi niekde videli, ale keď sa pri jasličkách zjavili traja páni v plášťoch s korunami na hlavách, už netušili, kto sú a odkiaľ prichádzajú. Je pravda, že toto sa prihodilo aj samému evanjelistovi Matúšovi, ale nie o tom som chcel.
Povedal by som, že tri štvrtiny západného umenia sú celkom nepochopiteľné pre toho, kto nepozná Starý a Nový zákon a príbehy svätých. Kto je tá dievčina s očami na tanieriku, prichádza z temnôt žijúcich mŕtvych? A ten jazdec, ktorý šabľou roztína svoj plášť, nemá niečo spoločné s antiarmaniovskou kampaňou?
Dnes sa stáva, že sa chlapci a dievčatá v škole učia všetko o smrti Hektora, ale nič o smrti svätého Sebastiána, alebo všetko o svadbe Cadma a Harmónie a nič o svadbe v Káne Galilejskej. V niektorých krajinách je silná tradícia čítania Biblie a deti vedia všetko o zlatom teľati, ale, naopak, nič o vlkovi svätého Františka. Niekde stojí jedna krížová cesta vedľa druhej, ale nič sa tam nevie o „mulier amicta solis", teda o „žene odetej slnkom" z Apokalypsy.
Najtrápnejšia situácia však nastáva, keď sa človek západnej kultúry (a nemusí byť práve pätnásťročný) stretne s prejavmi iných kultúr - o to vypuklejšie je to dnes, keď ľudia húfne cestujú do exotických krajín a obyvatelia týchto krajín sa zasa sťahujú k nám.
Nehovorím o ohromených reakciách západniara pri pohľade na africkú masku či o jeho posmeškoch nad celulitickým Budhom (takíto experti vám s ľadovým výrazom budú tvrdiť, že Budha je východný boh rovnako ako Mohamed je boh moslimov); či o tom, že mnohí z našich susedov by si pokojne boli schopní myslieť, že fasádu indického chrámu namaľovali komunisti, aby odhalili, čo sa dialo na Berlusconiho divých orgiách v jeho sídle Vila Certosa, a neveriacky krútia hlavou, ako tí istí Indovia môžu uctievať postavu s hlavou slona, a pritom si neuvedomujú, že oni sami nevidia nič čudné na tom, ak Božiu osobu stelesňuje holubica.
