V roku 1959 vrcholila recidíva stalinizmu. Po potlačení budapeštianskeho povstania zostávali na chruščovovský odmäk už len spomienky. Práve bola zošrotovaná moja prvá knižka Hra pre tvoje modré oči, bol som nedoštudovaný, vyhodený zo zamestnania, mal som už za sebou úraz ako pomocný robotník, otca vo väzení - a predsa...
Dekan Gašparík sa postaral, aby som mohol doštudovať, a 19. decembra 1959 som promoval. Síce bez osláv - aké oslavy, keď otec sedí? - ale predsa len slávnostne: v ten istý deň sa ženil Miro Cipár. Noc predtým som s ním absolvoval lúčenie so slobodou, diplom som si prevzal v klátivom polospánku, a potom som sa vybral hľadať pokojný kút, kde by som napísal svadobnú báseň, ktorú som Mirovi sľúbil a ktorej napísanie som si nechal na poslednú chvíľu.
Pokojný kút som našiel na palube lode, z ktorej zabudli odpratať stolíky a stoličky, čo tam zostali po letnej reštaurácii. Pero som ledva udržal v skrehnutých prstoch, ale o to rýchlejšie začala vznikať.
Báseň čítaná na svadbe Miroslava Cipára 19. decembra 1959
Všetko to bolo vlastne dávno jasné pre nás a tiež pre iných,
ktorí si všimli, že náš priateľ začal kresliť pusté krajiny...
Papiera som si našťastie vzal dosť, a tak, hoci pár už popísaných listov si odniesol vietor, na tých, čo sa mi podarilo zachrániť, som si zase ja odnášal hotovú báseň, ktorú som, natruc severáku, ukončil slnečnicami. Práve včas, aby som ju stihol predniesť na začiatku svadobnej hostiny na Michalskej:
