Máme tu Vianoce, pohovorme si teda o Ježiškovi. Nemám na mysli biblického Ježiša, ale oného tajomného roznášača vianočných darčekov, ktorého prinajmenšom v mojom detstve nik nenazval ináč ako zdrobnene.
Nepamätám sa už, dokedy som na neho veril, ale vzhľadom na moju vrodenú dôverčivosť a naivitu asi dosť dlho.
Po odhalenom a skompromitovanom Ježiškovi zaujal funkciu darcu Dedo Mráz. Ten sa už nezakrádal pod rúškom tmy, ale dostavoval sa do škôl a na pracoviská s veľkou pompou – sprevádzaný zvyčajne, aby si aj otcovia prišli na svoje, pôvabnou Snehulienkou – a rozdal socialisticky spravodlivo každému decku rovnaké vrecúško s vianočnou kolekciou.
Zaujímavé je, že na Deda Mráza som neveril napriek tomu, že bol na rozdiel od Ježiška viditeľný a počuteľný, hoci mu spod nalepených fúzov nebolo vždy rozumieť.
Keď sa po novembri naša spoločnosť transformovala, pretransformoval sa aj Dedo Mráz na Santa Clausa. Nevyžadovalo si to veľkú námahu, stačilo si zmeniť meno a trochu doladiť uniformu. Azda preto sa nám tu Santovia premnožili ako potkany a v rámci konkurenčného boja zamorujú médiá i verejné priestranstvá už od skorej jesene.
Neviem, na koho veria naši politici a vysokí štátni úradníci, či na Ježiška, Deda Mráza, alebo Santa Clausa. Napokon, máme pluralitu, a v konečnom dôsledku to aj tak vyjde najedno: nech sa nazýva akokoľvek, darčeky prináša zakaždým štát, čiže daňový poplatník, z ktorého príspevkov štát žije.
