Nový rok býva príležitosťou pre všakovaké predsavzatia. Čím väčšmi sa blíži, tým sa tie predsavzatia zužujú - z veľkých na menšie, z velikášskych na skromnejšie, z historických na privátne. Ale čo je veľké a čo malé predsavzatie, to je relatívne. Záleží na perspektíve.
Pred dvadsiatimi rokmi sme o tomto čase zažívali historickú dobu „veľkého tresku" jednej ideológie a jedného politického systému. Predsavzatia boli tomu úmerné. Prežívali sme zázrak a očakávali spasenie.
Zázrak nastal, ale podivuhodný. Komunistické Federálne zhromaždenie v Prahe zvolilo za prezidenta Československej socialistickej republiky Václava Havla. Jednohlasne. Nenašiel sa jediný poslanec, ktorý by bol proti. Stranícka disciplína dirigovaná zručným sprostredkovateľom Mariánom Čalfom fungovala doslova stopercentne.
Napokon, poslanci sa zachovali v duchu československej tradície. Veď v roku 1948 po komunistickom prevrate hlasovali v parlamente aj nekomunistickí poslanci všetci do jedného za komunistické zákony, dokonca aj za nedemokratickú ústavu z 9. mája 1948. „Bolo to až nepríjemné," napísal po rokoch Václav Kopecký, jeden z hlavných ideológov KSČ, „lebo taká jednomyseľnosť budila dojem prinútenia, glajchšaltovania; a tak komunisti doslova prosili niektorých poslancov, donedávna zúrivých antikomunistov, aby hlasovali proti alebo sa hlasovania aspoň zdržali, dávali im záruky, že sa im nič nestane - márne. Hlasovali jednomyseľne za".
