Bradatý vtip hovorí, že prognózy sú notoricky nespoľahlivé, najmä ak sa týkajú budúcnosti. Nedávna minulosť nám poskytla nové lekcie o skutočnosti, že budúcnosť je nepredvídateľná.
Na začiatku roka 2008 sa analytici vlád, komerčných bánk i globálnych finančných inštitúcií zhodovali v názore, že rekordne vysoký rast svetovej ekonomiky z roku 2007 bude pokračovať. V skutočnosti sme sa ocitli na pokraji ekonomickej priepasti, ktorej hĺbku si nikto nedokázal ani len predstaviť.
Nie div, že prognózy na rok 2009 pripomínali ekonomický ekvivalent biblickej Apokalypsy. Nestalo sa. Vlády a centrálne banky zareagovali dostatočne rýchlo. Svetovú ekonomiku zaplavil doteraz nevídaný prúd ekonomických stimulov v podobe daňových úľav, znárodnenia krachujúcich bánk, dotácií na výstavbu infraštruktúry a tvorby pracovných miest.
Koncom roka 2009 už takmer zo všetkých krajín prichádzali pozitívne správy o raste HDP a stabilizácii mier nezamestnanosti. Prognózy svetových finančných inštitúcií na rok 2010 sú ak nie ružové, tak určite nie čierne. Sme teda z najhoršieho vonku a všetko sa vráti do starých koľají?
Nevieme
Poctivá odpoveď na otázku „čo nás čaká na budúci rok" znie, že nevieme. Vieme však povedať, že svetová kríza urýchlila priebeh niektorých trendov, ktoré budú mať pre svetovú ekonomiku (i naše maličké Slovensko) väčší význam, ako sme boli ochotní pripustiť.
Oživenie vo vyspelých krajinách je stále veľmi krehké. Otvorene treba povedať, že zatiaľ závisí predovšetkým od vládnych stimulov a nízkych úrokových sadzieb. Tie však nemôžu trvať donekonečna.
Udržateľnosť verejných financií sa stáva čoraz akútnejším problémom. Vlády vyspelých krajín, i finančné trhy, sú oprávnene nervózne z prudkého nárastu zadlženia. V niektorých krajinách (napríklad Grécku) už prekročilo únosné medze a finančné trhy to dávajú stále jasnejšie najavo.
Okrem problémov s krízou musia vyspelé krajiny čeliť aj nákladom na starnutie populácie. Demografická zmena zvyšuje tlak na fungovanie sociálneho modelu, v ktorom sa štát dokáže postarať o starých a chorých. Pôvodne sa predpokladalo, že verejné financie sa dostanú do problémov až niekedy po roku 2020. Náklady na stimulačné balíčky urýchlili tento proces minimálne o desaťročie.
Čo robiť?
Treba okamžite prestať so stimulmi, aj za cenu, že sa oživenie prevráti do novej krízy? Alebo pokračovať v zadlžovaní a zvyšovať riziko štátneho bankrotu v strednodobom výhľade? Alebo opustiť koncept spoločnosti verejného blaha a vrátiť sa do kapitalizmu 19. storočia? Neľahké voľby, na ktoré neexistujú jednoznačne správne odpovede.
