Bolo to povzdychnutie, nie dôkladná analýza celej literárnej produkcie posledných rokov u nás.
Ale niekedy také mimovoľné povzdychnutie povie čosi z pravdy. Obe tieto knižky sú dobré, pekne zaujímavo napísané, ale to povzdychnutie nešlo k úrovni štylistiky, kultúry jazyka, hoci aj tie sú dôležité. Išlo ďalej, týkalo sa osobnosti autoriek, ich kultúry a zvláštnej vlastnosti, danosti, ktorej hovoríme štýl. Pravda, obe knižky boli aj autentické, týkali sa života autoriek, boli aj intímne, a hoci sa niekedy tvária, že píšu s odstupom, boli aj vrúcne. Vrúcnosť, ktorá nie je prvoplánovo v texte, ale za ním.
Známa formulácia „Štýl je človek“ mi už v súčasnosti prichodí akási všeobecná. V súčasných slovníkoch je otázka štýlu zodpovedaná skôr prakticisticky. Ale áno, človek. Ak je zaujímavý, má zaujímavé myšlienky i knihy. Ak by sme vychádzali z princípu vesmírnej Lásky, tak sú to láskavosť a srdečnosť. Sú ťažko nahraditeľné slušnosťou a zdvorilosťou, ale doplniteľné áno.
V mojej literárnej mladosti sme sa mali pridŕžať Timofejeva, ktorý vo svojom Slovníku literárnovedných termínov o štýle píše, ako mladý Marx autorovi výroku Štýl je človek trochu natrhol nohavice, keď odporučil, že výrok treba konkretizovať, sociálne a politicky spresniť. Autor odporúča, že štýl možno podoprieť metódou, metódou socialistického realizmu.
