Čítam si v knihe Záznam výroků zenového mistra Džóšúa, ktorá vyšla na sklonku minulého roka. „Mních sa opýtal: Na oboch stranách zavládlo ticho a pokoj. Ako by ste to vysvetlili?
Majster odpovedal: Tento rok sa neudiali nijaká významné zmeny."
Pri slove „stranách" je vysvetlivka: „Ani jedna z dvoch strán (forma a prázdnota) nie je rozpoznateľná, napriek tomu existujú."
Stojíme na rozhraní dvoch strán, formy a prázdnoty, na území času, v ktorom zánik prechádza do počiatku, a jastríme, vetríme, chceme zachytiť pach stopy, závan pohybu, ktorý hýbe tvarmi a formami: aby sme vedeli, pred čím sa uhnúť, komu sa postaviť.
Náš čas
Spoliehame sa na naše zasunuté inštinkty, ktoré nechávame otupovať brúskami civilizácie. My, čo sme už stratili akékoľvek spojivo s prírodou a prírodnosťou, s univerzom, načúvame teraz tikotu vesmíru a snažíme sa prepátrať tú temnotu, ktorá je pred nami. Tá nepreniknuteľná hmlovina sa volá nový rok, no je to iba masa nespotrebovaného času, ktorú máme na užitie.
Sme presvedčení, že máme, že budeme pokračovať v živote a že bude s nami pokračovať nepretržitá chémia, ktorú sme pomenovali životom. Veď naša doterajšia skúsenosť je nevyvrátiteľná: ešte nikdy sme nezomreli. Áno, nepochybne aj v čase, ktorý prichádza, budú zomierať ľudia, skúsenosť a štatistiky nás už dostatočne poučili, ale nebudeme to my - ešte nie.
Charles Bukowski napísal vo svojej mizantropickej básni Listy palmy verš: „život nepozná nijaké delenie na roky." Básnici majú pravdu iba vo svojich omyloch. Isteže, aj realita delí samu seba na protiklady, na noc a ráno, zimu a teplo, sucho a vlhko... Mesiac zavesený nad našimi životmi spôsobuje príliv a odliv, Slnko rozkrajuje náš čas na štyri ročné obdobia alebo aspoň na obdobie sucha a obdobie dažďov. Nikdy by sme nevymysleli kalendár, keby už nevisel nad našimi hlavami v podobe kalendária hviezd, harmonogramu súhvezdí, ktorý sa otáčal, pomaly, ale zbadateľne, aby sa napokon premietol do diárov, ktoré si dávame v týchto chvíľach na stoly. A možno ich už máme dávnejšie: kalendárový priemysel začína chrliť svoje produkty už v polovici predchádzajúceho roka.
Plný stôl
Možno sa takýmto úskokom usilujeme dobehnúť čas: cestovné kancelárie majú už teraz ponuky leta, akoby nám chceli predať ilúziu, že môžeme byť niekde skôr ako sám čas.
Odkladám minuloročný kalendár, teraz už použitý (takmer sa mi chce povedať zneužitý, taký je napuchnutý, skrkvaný a doráňaný, dobitý a roztrhaný, poznásilňovaný dejmi, ktoré som mu vnútil). Čítam odkazy, ktoré boli v dobe svojho vzniku značkami udalostí, zásekmi v kôroví dní, no postupne sa z nich budú stávať nezrozumiteľné šifry: „Priekopa otvorenie - vodidlo - didaktika Priemyselná - zrušiť! - onkológia Viktor - FFUK Oblaky - zistiť na DÚ - Nezábudka..."
V knihe výrokov majstra Džóšúa je zachytený dialóg medzi Kráľom z Čenu a Majstrom. Kráľ si všimol, že Majster má iba jediný zub a pýta sa ho, ako ním dokáže jesť. A Majster odpovedá: „Pretože je iba jeden, žujem ním vždy jeden hlt v jedinom okamihu."
Všetci máme pred sebou plný stôl udalostí, dejov, fragmentov, možností, potencií, ponúk, pokušení - ale vždy môžeme uskutočniť iba jeden hlt. Najbližšie desiatky, stovky dní zameriame vždy iba na ten jeden úkon: z pletiva chvíľ a spleti možností budeme chcieť vybrať čo najviac - a vždy sa nám medzi dva prsty a pod jeden zub zmestí iba to jedno. Práve to, ktoré má byť, aj keď si nebudeme istí, či je to to pravé.
