Myslela som si: najlepšie v Paríži. Napísal mi však, že v Paríži radšej nie. Má ho vraj príliš spojený s nešťastnou láskou. Spomienky by vraj všetko prehlušili.
Keď sme hľadali ďalej – vysvitlo, že Viedeň mu evokuje smutné obdobie po prvom rozvode a v Londýne sa, žiaľ, stretol s druhou ženou, s ktorou sa to však tiež neskončilo dobre... Respektíve – práve že - tiež sa to už skončilo. Asi sa teda radšej v Európe nestretneme. Iba ak by chcel iniciovať zmenu spomienok na niektoré z hlavných miest.
Ale to netušíte, ako sa niektorí ľudia držia smutných spomienok, podobne ako iní cestovania. (Meniť mestá ako masky.) Možno by preto malo byť v kníhkupectvách viac „osobných bedekrov“ - bedekrov, ktoré by vás vodili po najrôznejších Parížoch, Londýnoch, Prahách, New Yorkoch. Sprievodcov po osobných príbehoch v uliciach, na námestiach, v budovách: láskach, útekoch, smútkoch, bláznovstvách, odvahe, všedných dňoch, sviatkoch, opitosti triezvosťou a triezvym omámením.
„Prečo mi neukážeš Paríž, o ktorom píšeš?“ pýta sa Mona v Obratníku raka. „Pri spomienke na tieto slová som si zrazu uvedomil, že jej nemôžem odhaliť Paríž, ktorý poznám a ktorého arrondissementy nemožno definovať, ten Paríž, ktorý existuje iba prostredníctvom mojej samoty a túžby po Mone. Obrovský Paríž!“