Nový rok sa najlepšie začína s pozitívnymi víziami, lebo s predstavou, že melieme z posledného, sa človeku nechce žiť ani len do Turíc. O to podivnejšie je, s akou vervou sa toho roku Západ vrhol do sebakritiky a temných vízií.
Vytrvalo sú nám predkladané prognózy o konci éry Západu, a už ani politici, ktorí nás aspoň z povinnosti pozitívne ladili, nepôsobia tak presvedčivo ako voľakedy. Západ prechádza zvláštnou novoročnou neistotou, ktorá nie je ani zdravá, ani oprávnená.
To je veľa aj na koňa
Pri vyratúvaní našich zlyhaní ani nevedno, kde začať. Klimatické zmeny sme nezvrátili, počet hladujúcich na polovicu neznížili, svetový mier nedocielili, finančné trhy neozdravili a na dôvažok ešte aj britskí vedci vyšli so zistením, že G-bod neexistuje, nenašli ho. Už si len zbaliť kufre a posledný nech zhasne. Nuž aspoň pre tých, ktorí ešte váhajú, pár spomienok na svetlé momenty nášho minuloročného snaženia.
Afganistan je trauma, na ktorej sa ideme utrápiť. Bola chyba tam ísť, znie odkaz, ktorý nešíria už len Rusi. Vlajkovou loďou takýchto úvah je najnovšie nemecký minister obrany, ktorý vyhlásil demokratizáciu Afganistanu za nereálnu. Riadne sme sa sekli, keď sme si mysleli, že tých divochov skultúrnime. Naše analytické schopnosti sme šmahom ruky zrovnali na nulu. Zábery odvážnych Afgancov, ktorí napriek hrozbám smrti išli voliť a niesli v sebe nádej v zrod slobodného a spravodlivého spoločenského poriadku, sú nami zabudnuté. Pritom práve táto nádej Afgancov je hodná zlata, rovnako ako fakt, že im ju nepriniesli Marťania, ale západní spojenci.
