Stretol som sa s teoretickými fyzikmi v Southahetme i v Oxforde, ale čo sa týka piatej dimenzie, sklamali ma: Tiež si piatu dimenziu nevedeli predstaviť. Dĺžku, šírku, hĺbku sme mali v škole základnej. Štvrtá predstaviteľná dimenzia - čas - nám darovala žiť v čase a strácať sa v ňom. Ale i predstaviteľné súradnice majú svoje hranice.
Strom nevyrastie vyššie, ako má zakódované, ľudia, ani vtáci, ak sa chcú na zem vrátiť, nevyletia príliš vysoko. Žiadna tučibomba nebude širšia a nik z ľudí nezabehne sto metrov za sekundu a neponorí sa do mora hlbšie ako do vlastných myšlienok. Napriek tomu i v našich štyroch obmedzených dimenziách máme viac možností ako tie, na ktoré si trúfame.
Piata dimenzia nám dá zabrať, ako každý, koho nepoznáme ba ani neočakávame. Ako sneh, ktorého nedávno napadalo v Berlíne dosť na snehuliaka, viac ako cez Vianoce v Liptove brata Laučíka a v Tatrách brata Paľa. Deti sa sánkovali z kopčeka, čo je v Berlíne ako mnohé iné neľahká, ale nie neriešiteľná úloha.
Ale to ešte nie je piata dimenzia. Ak je piata dimenzia nepredstaviteľná, dvanásta dimenzia je anomália, nedá sa ďalej počítať, len lavór, kruh nekonečna.
