Premiér Robert Fico nám hrozí silným štátom ako preňho najlepším riešením našich súčasných problémov, spätých s krízou vôbec a s domácim bordelom zvlášť.
Nie je vo svete z vládnucich politikov sám, kto sa spolieha na priaznivý účinok väčšej intervencie štátu do chodu spoločnosti.
Raj na Zemi
Na rozdiel od ostatných s tým však prichádza v krajine, ktorej občania mali doteraz len tie najhoršie skúsenosti so všemocným (t. j. totalitným) štátom, a to tak vo fašistickej, ako aj v komunistickej podobe.
Máme zakódované v našich reflexoch, že všetko, čo pochádza od takejto vrchnosti, je a priori podozrivé, lebo znamená prinajmenšom mrzutosti, rušivý zásah do normálneho života človeka a spoločnosti. A v tom horšom prípade zotročeného človeka a zneľudštenú spoločnosť.Všetky utópie, počnúc tou platónskou, počítajú s takouto totalitnou mocou ako s nástrojom budovania nejakého slnečného štátu - raja na Zemi, raja pre Herrenvolk, pre komunistov či pre socialistov.
Má to však háčik. Štátna moc nejestvuje sama osebe, ale len prostredníctvom ľudí, ktorí ju vykonávajú. Totalitný štát má budovať ten ideálny, slnečný, pomocou ideálnych ľudí: múdrych, nezištných, oddaných svojmu poslaniu.
Kde ich však vziať, keď moc korumpuje a totalitná moc korumpuje totálne? Tak bolo za fašizmu i za komunizmu, a najväčšie orgie predstaviteľov skorumpovanej moci predvádza dnes práve ich Ficova garnitúra. Preto doteraz každý pokus o budovanie ideálneho zriadenia pomocou silného štátu stroskotal. V tom poslednom socialistická utópia skončila v reálnom socializme, čo bola paródia na pôvodný ideál. Ficov silný štát neavizuje nijaké lepšie šance, skôr naopak.
Posilňovať štát znamená predovšetkým oslabovať kontrolu štátnej moci, ktorú predstavuje opozícia, nezávislé médiá a inštitúty občianskej spoločnosti. Práve pre túto funkciu ich Robert Fico považuje za najväčších nepriateľov. Silná kontrola drží štát na uzde.
Štát môže byť silný len na úkor občianskej spoločnosti. Čím je silnejší, tým menej ju pri sebe znáša. Jej inštitúty, štruktúry, iniciatívy, svojpomoci sa totiž od štátu neodvodzujú, sú od neho nezávislé. Neznesú intervenciu štátu do svojho fungovania. Silný štát má však tendenciu zasahovať všade, do všetkého strkať nos, mať všeobsiahlu, totalitnú pôsobnosť. Tohto rodu je, napríklad, jazykový zákon.
Fatálne dôsledky
Protiváhou štátu je aj územná samospráva, takže čím je štát silnejší, tým je samospráva slabšia a naopak. Snahou totalitného štátu je podriadiť si územnú samosprávu, čo najviac zasahovať do jej kompetencií a tým ju aj prakticky znefunkčniť v samotnej jej podstate. Silný štát sa prejavuje centralizáciou moci, sústreďovaním rozhodovacích právomocí do svojich ústredných orgánov. Silnému, centralizovanému štátu hrozia fatálne dôsledky každého omylu v rozhodovaní. Každý z nich má totiž celoplošný dosah, zasahuje celú krajinu a celú spoločnosť, pričom ochrana pred možnými omylmi je zredukovaná na minimum, lebo je minimalizovaná aj kontrola činnosti štátu.
Čím silnejšie sú právomoci štátu, tým slabšie sú právomoci občana. V demokratickom zriadení časť z nich štátu „zapožičiava" občan, ktorý je ich jediným suverénnym zdrojom a nositeľom. Ak si ich štát uzurpuje viac než je zdravé, môže to robiť len na úkor občana. Preto je silný, totalitný štát nezlučiteľný so skutočnou demokraciou ako vládou jeho občanov.
