Po dreveniciach sa od rána do večera iba o tom rozprávalo, ako starenkám pomáha a siroty opatruje.
To sa veru nepáčilo susedným vládcom, ktorí boli závistliví a takto si riekli: musíme my toho dobrého kráľa na posmech obrátiť, lebo i náš ľud po takom bude túžiť a my o koruny prídeme. Najali si preto čarodejníkov, ktorým zlato sľúbili, len keď o dobrom kráľovi škaredo písať budú. Snažili sa veru títo, snažili, lež márne. Nadarmo kadejaké škandály vyhrabávali, ohovárali, miatli, klamali. Ľud im na to neskočil a svojho kráľa oddane i ďalej ľúbil.
V tejto krajine žil jeden šuhaj, ktorého Zabúdajkom volali, lebo vždy niečo zabudol. Raz cepy na poli, inokedy sekeru v lese. Tento Zabúdajko slúžil ako strážca letiska i raz zabudol výbušninu v kufri, čo ta práve podstrčil jednému pocestnému, lebo mu to tak zhora prikázali, a ten s ňou do ďaleka odletel. Oj, všetci by sa na tom boli dosýta nasmiali, lebo taká to veselá kratochvíľa bola, ibaže zem, kam pocestný priletel, kratochvíľam nerozumela a neboráka do temnice dali. Keď sa to kráľ dopočul, nelenil a hneď za neboráka orodoval. Že to len tak, že sa vlastne nič nestalo a že Zabúdajka pásť kozy pošle, nie letiská strážiť.
