Lovil som v pamäti, čo všetko dobré a múdre sa udialo v posledných rokoch v čase panovania národno-zbojnícko-jánošíkovskej vlády. Snorím po dukátoch odobratých zlým boháčom a vzápätí darovaných chudobe, aby si prilepšila, pozabávala sa, trocha ľudového umenia vytvorila a pár piesní o starých dobrých tradíciách poskladala. Lebo tak sa kasali pán a vládca o svojej jánošíkovskej vláde. Ale moje lovné siete sa zakaždým ukazujú prázdne. Hovorím si, buď mám plané siete, alebo lovím vo falošných vodách.
Sprvu sa zdalo, že polovtipné, polovážne ťahanie jánošíkovskej tradície do spôsobu vládnutia je takou malou barličkou pre jednoduchšiu časť obecenstva, hladnú po každom prejave folklorizmu v pretechnizovanom svete. Ozval sa aj ľahký publicistický smiešok novinárov nad týmto nápadom. Ale smiešok ešte netušil, čo všetko sa skrýva pod hladinou, a poukázal na svoju rozostrenú optiku - lebo vzápätí sa vystrčili „niektoré nedostatky koaličných partnerov", o akých sa nesnívalo zbojníkom v celej strednej Európe.
Bolo by zbytočné sekať valaškou do stromov a značkovať cestu k skrytým pokladom. Novinári-hyeny to robia každý deň s potrebným náčiním i vervou. Gramotná chudoba si však stále myslí, že jánošíkovské poklady ukryté na konci kľukatých ciest končiacich až v amerických garážach sú určené pre ňu. Beda, prebeda takej chudobe i jej dlhému nezdravému spánku.
