V posledných rokoch sa čoraz častejšie dostávam do takej nepríjemnej situácie, že nespoznám jedného či druhého človeka. Spočiatku som myslel len na známy proces duševného úpadku, ktorý sa u človeka okolo šesťdesiatky neúprosne objavuje.
Potom som prišiel na to, že ja vlastne nemám problém s menami, ale s tvárami. A existuje istá skupina ľudí, u ktorých sa táto moja porucha hlási vo zvýšenej miere. Sú to predstavitelia mladšej vekovej skupiny. Chodia k nám bývalí spolužiaci mojich dcér a ja som často v pomykove, vyhováram sa na zlý zrak a na svoju sklerózu. Moja manželka na to všetko reaguje buď škodoradostným chichúňaním, alebo zlostným frflaním: Nehraj sa tu na hlupáka, miláčik, nemáš ty žiadnu demenciu. Ty si ich tváre nepamätáš preto, lebo si ich vôbec nevšímaš, hovorieva.
Nuž, to vôbec nie je tak, hovorím si v duchu, lebo ma tridsaťpäť rokov manželstva naučilo, že životnosť a platnosť veľkých objavov a spoznaní významne posilní fakt, že ich nevyslovíme nahlas.
Možno, že máš pravdu, srdiečko, hovorím nahlas, ale ver mi, že problémom je aj to, že títo mladí sa mi občas zdajú takí rovnakí. Počúvam, keď hovoria o svojich problémoch či cieľoch, a sotva postrehnem nejaký rozdiel. Skoro všetci chcú získať peniaze, veľa peňazí, a keď sa to podarí, je po probléme. A keby sa predsa len nejaký vyskytol, peniaze to vyriešia. A toto všetko hovoria s takým rovnakým výrazom tváre. A všimol som si aj to, že výraz tváre majú čoraz podobnejší nielen chlapci, ale aj dievčatá. Je medzi nimi čoraz viac bezchybných normalizovaných krások. Sú takí ako hollywoodske hviezdy. Štandardný chrup, dokonalá koruna vlasov, obočie v peknom oblúku, dobre formovaný nos. Ešte aj farba očí je vybraná tak, aby dobre zapadala do charakteru tváre. K vyholenej hlave chlapcov neodmysliteľne patrí vyčnievajúca čeľusť, agresívne vypuklé čelo a hrúbka krku minimálne štyridsaťšesť.
