Na prelome rokov sa v denníku SME objavilo niekoľko článkov (napr. Lukáš Fila 31. 12.), ktorých leitmotívom boli priame i nepriame ponosy na poslancov, čo v tomto funkčnom období zatiaľ nepredložili žiadny návrh zákona. Fila otvorene píše, že ešte horší ako poslanci, ktorí predkladajú nezmysly, sú poslanci, ktorí nepredkladajú nič. Po našsky povedané, hlúpy poslanec lepší lenivého.
Takéto apely robia kvalite verejného života medvediu službu a sú pomýlené od samých základov. Po prvé, prijímanie zákonov je len jednou z pôsobností Národnej rady, a teda len jednou z viacerých foriem, akými sa poslanec môže podieľať na jej činnosti. Po druhé, akokoľvek ma mrzí, že to musím takto povedať, ale logika, ktorá pred zdržanlivosťou poslaneckých útrob uprednostňuje normotvorné hnačky, si nezaslúži iné adjektívum ako absurdná. Po tretie, a predovšetkým, len máločo ubližuje kvalite právneho poriadku viac než sugescia, že na každú spoločenskú boliestku musí existovať nejaký zákon.
O stovku viac
Náš právny poriadok je fragmentovaný nad mieru, pri akej by ešte mohla mať opodstatnenie maxima „neznalosť zákona neospravedlňuje", čo mu z legitimity uberá aspoň tak, ako jeho zajatie v stranícko-lobistickom chomúte. Je takým aj preto, že je zahlienený výsledkami nekompetentných pokusov poslancov vykázať národu nejakú činorodosť, ukázať sa pred ním ako ktosi, kto rozumie, stará sa, kto hľadá a nachádza riešenia. Ak by sa v tejto krajine prijímali zákony vždy len ako reakcia na nejakú naozaj naliehavú spoločenskú potrebu, tých poslancov bez jedinej čiarky v zozname legislatívnych nápadov by nebolo 32, ale prinajmenšom o stovku viac.
Lenže zákony sa tu často navrhujú a prijímajú ako nástroj uspokojovania záujmov veľmi individuálnych. Ku všetkým tým typom potrieb, aké stoja napríklad za nápadom postaviť si do možno najväčšieho európskeho bazéna s pitnou vodou jeden chutný ropovodík (tento model normotvorby ašpiruje na technické pomenovanie „Pelegriniho ulička"), pridáva SME ešte potrebu vyhnúť sa biľagu leňošivého poslanca.
