Idúc z obeda, míňame s kolegom na Obchodnej ulici v Bratislave plagát Mestského divadla P. O. Hviezdoslava. V januári hrajú Neila Simona, Mira Gavrana, Andrzeja Saramonowicza, Sergiho Belbela a iných. „Hm, to hrajú všetko v origináli?" utrúsi kolega, keďže mená prekladateľov sa v propagačnom materiáli neuvádzajú.
Vyslovená poznámka súvisí so širšou témou, ktorá sa netýka gramatiky, ale jazykových postojov a hodnôt. Akosi sa z našej komunikácie o literatúre, divadle, filme vytráca reflektovanie toho, čo tvorí podstatu umení založených na slove, teda ich jazykového stvárnenia.
Smejeme sa na slovných prestrelkách hercov a máme pocit, že ich vymysleli oni. Čítame rozhovory so svetoznámymi spisovateľmi, z ktorých sa dozvedáme, že im práve vychádzajú knihy na Slovensku (nedávno napríklad Sorokin, Esterházy), odpovedajú nám na otázky, aká je politická situácia u nich doma, aké ceny dostali, či píšu ráno, alebo v noci, do akej miery vychádzajú pri písaní z vlastného života a do akej miery ide o číry výmysel, teda väčšinou taľafatky. Preklad a prekladateľ ostali stratení v preklade. Často sa neuvedie ani len meno, nieto paralelný rozhovor s prekladateľkou či prekladateľom.
