Keď potrebujem z Japonska niečo, čo sa v Európe nedá zohnať, požiadam mamu, aby mi to poslala. Mama to okamžite zaobstará a ja dostanem balíček. Je v ňom presne to, o čo som ju požiadal. Nič navyše. A to je to, čo moju ženu prekvapuje. Mrzí ju, že mama v balíčku nikdy nepošle ani len drobnú pozornosť pre ňu. Nemá z toho dobrý pocit. Pre mňa je to zaujímavé poznanie, viem totiž, že moja mama to nerobí v zlom úmysle. Snaží sa iba dokonale splniť moju prosbu, nič viac. Určite jej nebudem o pocitoch svojej ženy hovoriť. Viem, že by to nechápala, bola by zmätená a povedala by: „Povedz mi, čo potrebuje a ja jej to okamžite pošlem.“
Keď sme v Japonsku a moja žena rozdá privezené darčeky, každý sa poďakuje a na druhý deň prinesú darček pre ňu. Bežná situácia, poviete si. Ale pretože som Japonec, viem, čo sa deje v hlavách obdarovaných. Ako sa od momentu prijatia darčeka hlboko zaoberajú výberom adekvátneho darčeka pre ňu, aby bol kvalitný, krásny, veľmi tradičný, japonský, vhodný pre ženu z Európy. Som si istý, že sa pritom aj radia s niekým, kto sa v nakupovaní dobre orientuje.
Japonci si dávajú darčeky len pri určitých príležitostiach a je to vždy formálne. A keď idú k niekomu na návštevu, vyberajú darček veľmi starostlivo, aj víno, sladkosti, všetko zo známych obchodov a značiek. Preto keď dostane Japonec darček nečakane, má z toho veľký stres, lebo to znamená, že sa musí revanšovať.
Tu na Slovensku sme mali susedku, ktorá nám neustále dávala darčeky. Bolo to všeličo - kozmetika, suveníry, sladkosti, jedlo, oblečenie, dokonca aj časopisy. Chodila veľmi často, až som jedného dňa povedal, že tie veci nepotrebujem. Ale obdarúvanie neprestávalo a ja som tie darčeky znenávidel. Nemal som z nich radosť. Pôsobili na mňa ako darčekový teroristický útok. Hovoril som si: Čo odo mňa tá susedka chce? „Myslím, že nič,“ vysvetlila mi moja žena. „Chce jednoducho dávať, ale nič neočakáva.“
