Pokiaľ ide o mňa, dokonca i dnes keď počujem slová „súd“, „sudca“, „rozsudok“ či „prokurátor“, mám pocit, akoby som pchal ruku do terária s jedovatými hadmi.
Možno aj preto, že nie a nie si spomenúť aspoň na zopár najskompromitovanejších mien, ktoré by si po novembri 1989 zahanbene zahalili tvár a šli sa kajať do kláštora. Nemyslím tým prvú vlnu matadorov „triednej justície“, ktorí až na skoro storočnú prokurátorku z procesu s Miladou Horákovou stihli po nepochybne slušnom dôchodku pokojne pomrieť. Ale čo ich nasledovníci? Statní päťdesiatnici, čo roky podľa potreby otravovali životy tým, ktorí sa „previnili“ prirodzenou ľudskou túžbou po slobode myslieť a vyjadrovať svoje názory, či vyznávať vieru a žiť podľa nej.
Pragmatikovi sa možno vidí zbytočne patetické pripomínať tieto pre neho bezvýznamné „lapálie“. Veď všetko bolo formálne úplne legitímne, aby som použil zaklínadlo, ktorým sa v parlamente kryjú rozličné nechutnosti. Pokrivené paragrafy, ktoré hádzali na krk obžalovaným, nevymysleli predsa oni, už im ich do skrinky s náradím ktosi pripravil.
Lenže ak sa ktorýkoľvek čerstvý absolvent práva v tom čase rozhodol pre kariéru sudcu alebo prokurátora, muselo mu byť jasné, že sa mu medzi bežné kriminálne prípady kedykoľvek môže pripliesť kauza, kde nesúdi zákon, ale stranícky diktát. Príčinou teda neboli a nie sú spolitizované súdy, ale svedomie každého služobníka tej dámy so zaviazanými očami. Kto aspoň tušil rozpor medzi dobovým „právom“ a spravodlivosťou, justícii sa jednoducho vyhol. Najmä ak sa necítil pripravený riskovať kariéru v spore svedomia a vopred nadiktovaného rozsudku. (Česť nemnohých výnimkám).
