V polovici osemdesiatych rokov sa v západnom Nemecku opäť prejavil spor o dejinnú pamäť. Pri príležitosti štyridsiateho výročia skončenia druhej svetovej vojny spolkový prezident Richard von Weizsäcker v prejave v parlamente pripomenul židovský holokaust ako niečo bezprecedentné, vyzdvihol odboj v Nemecku a odsúdil snahy zahmlievať dejiny. O niečo neskôr Franz-Josef Strauss a niektorí ďalší politici v mene budúcnosti volali po hrubej čiare za nacistickou minulosťou a hovorili, že Nemci majú kráčať vzpriamene. Európa cítila úľavu z prekonania kulminačného bodu studenej vojny, no naďalej musela čeliť viacerým vážnym hrozbám. Slová ako „vzpriamenosť" mali navodzovať pocit istoty a sebavedomia uprostred mnohých neistôt.
Dvadsať rokov po zmene režimu zakusujeme podobnú skúsenosť: kým tí, čo pokračujú v odkaze Jána Langoša z pozície inštitucionalizovanej pamäti, alebo aj tí, čo jednoducho z humánnych a etických pohnútok pripomínajú dejinnú pamäť, mentálni dedičia prednovembrového sveta sa ju snažia vytesniť a príbehy utrpenia a neslobody odsúvajú do zabudnutia. Ale ak formálna demokracia nemá byť iba „formálnou", musí integrovať aj kategóriu pamäti: praktickú spomienkovú solidaritu s nespravodlivo trpiacimi, umlčanými a zabudnutými. Sloboda, v ktorej sa stráca pamäť aj rešpekt pred príbehom neslobody, je v ohrození, že umožní nové formy nespravodlivosti a zneužívania moci.
Dejiny nemožno redukovať na literárny artefakt, na zásobáreň správ a historického poznania. Základom kolektívnej pamäti nie je sentiment, ale skúsenosť. Kolektívna pamäť je živá iba vtedy, ak nie je mŕtvym archívom správ a symbolov, ale ak pripomína obsah dejinnej skúsenosti. Vo vzťahu k dejinnej pamäti (a nielen v tom) však zlyháva aj slovenská verejnoprávna televízia (na rozdiel od Českej televízie, ktorá dokumenty o príbehoch neslobody a zločinoch komunistického režimu produkuje s obdivuhodným nasadením).
