Ak niektorí politici považujú súčasné voľby za najdôležitejšie v ponovembrových dejinách Slovenska, je to logické – tým, že dodávajú vážnosť jesennému rozhodnutiu občanov, prikladajú dôležitosť aj svojim osobám. Či však 6 percent pre SDA alebo druhé miesto pre Smer bude dôležitejšie ako napríklad skutočné naštartovanie dôchodkovej reformy (a ešte s akým balíkom peňazí), je veľmi otázne.
Ak o tom, že jesenné voľby budú najdôležitejšie v ponovembrových dejinách Slovenska, hovorí Rudolf Schuster, možno mu veriť – z jeho hľadiska to tak určite je, veď kedy, ak nie tento rok po voľbách do NR SR, bude jeho rozhodovanie o tom, koho poverí rokovaniami o zostavení vlády, také dôležité a také pozorované doma aj v zahraničí.
Pri pohľade dvanásť rokov späť je však súčasná hyperbolizácia volieb trochu insitná – voľby v roku 1990 rozhodovali o tom, či novembrová zmena komunistického režimu bude trvalá (paradoxom slovenských pomerov je, že značnou mierou k tomu napomohli exkomunisti na kandidátke VPN). Vo voľbách v roku 1992 sa rozhodovalo o osude ČSFR – a hoci nemálo občanov podľahlo sľubu HZDS, že o podobe spoločného štátu budú môcť rozhodnúť v referende, na osud federácie sa ich nikdy nikto nespýtal, boli postavení pred hotovú vec. Vo voľbách v roku 1994 sa rozhodovalo o tom, či bude pokračovať mečiarovský trend spravovania a rozkrádania štátu a jeho orientácia na Východ, alebo či dostanú šancu prointegračné a proreformné sily – bolo však zrazu „po voľbách a mali sme si zvyknúť“. V roku 1998 konečne dostali šancu vládnuť strany zmeny – vďaka prevládajúcemu znechuteniu z mečiarizmu totiž uspeli a zahraničná izolácia krajiny bola odstránená; hoci pol roka pred voľbami je dominujúci pocit, že táto historická šanca bola premárnená a najväčšiu dôveru občanov má mesiášske duo Fico – Mečiar.
