Čo známy americký politológ Joseph Nye formuluje ako „nový unilateralizmus“ americkej zahraničnej politiky, sa pri pohľade z Európy javí prinajmenšom v pokrivenom odraze. Ak si analytici konkrétnych zahraničnopolitických krokov či akcií predstavujú, že Amerika konečne v postudenovojnovom čase našla samu seba, nič nemusí byť ďalej od pravdy. Zdá sa totiž, že tak ako Clintonovej zostave, aj Bushovmu kabinetu chýba univerzálny recept stretávania sa so svetom. Ak mal po studenej vojne demokrat Clinton historickú šancu sa ku novej stratégii aspoň zásadne priblížiť, George Bush sa zatiaľ spamätáva z minuloročnej septembrovej tragédie a jasné označenie charakteru stratégie nemá.
Bill Clinton mal k nájdeniu pevného kľúča oveľa bližšie. Zostane dejinnou realitou, že s pojmom globálneho sveta najviac v praxi narábal práve Clinton. Ak tento prístup nepôsobil naplno, tak najmä preto, že Clinton sa väčšinou zameriaval na ekonomické formy globalizácie. Model bol vcelku jednoduchý a aj dobre, aspoň na prvý pohľad, vyzeral: ak sa ekonomika globálne rozvinie a zasiahne efektivitou každý kút planéty, skôr či neskôr bude po problémoch. Lenže ekonomika nie je všeliekom. Táto pravda sa v plnej nahote odhalila vlani 11. septembra. Ak aj vezmeme do úvahy, že časť protiamerickej inšpirácie načerpali islamskí fanatici v zdrojoch a prejavoch amerického ekonomického globalizmu, oveľa väčšie sústo robustného odporu proti Amerike možno nájsť práve v nesúhlase s americkou politikou v strategických regiónoch. Po 11. septembri ukoval síce Bush protiteroristickú globálnu koalíciu a zdalo sa, že bushovci nadviažu na globálny charakter Clintonovej politiky a budú ju vykonávať spoločne so spojencami a priateľmi, čoskoro však nadobudli pocit, že Amerika si môže vo všetkom vystačiť aj celkom sama.
„So znakmi ekonomickej obnovy a s naším vojenským úspechom v Afganistane došlo k zlým zahraničnopolitickým vývodom. V očiach niektorých Američanov je Amerika number one v jednopolárnom svete a môže robiť, čo sa jej zachce. Nazýva sa to nový unilateralizmus. Jeho prívrženci tvrdia, že zvyšok sveta na dosiahnutie výsledku nepotrebujeme. Sme dosť silní na to, aby sme mohli postupovať samostatne.“ To sú slová spomínaného politológa Josepha Nyea, inak dekana na Harvarde a autora pozoruhodnej knižky Paradox americkej moci. Aj keď John Nye nedefinuje absolútne presne súčasný obraz a teda netvrdí, že svet je unipolárny či multipolárny, v žiadnom prípade však už nemožno hovoriť o svete bipolárnom.
