Politici sa predháňajú v protibankových opatreniach. Tri príklady za mnohé: britský premiér Gordon Brown zavádza mimoriadnu daň na bonusy londýnskych bankárov; spolu s francúzskym prezidentom Nikolasom Sarkozym sa zasadzuje za globálnu daň na bankárske bonusy; a americký prezident Barack Obama zamýšľa presadiť osobitnú daň, ktorou by prinútil banky, aby „do posledného groša“ vrátili desiatky miliárd dolárov poskytnutej štátnej pomoci.
Všetci sú zajedno, že chamtivosť investičných bankárov bola jednou z najdôležitejších rozbušiek krízy. Mimoriadne dane na bonusy a podobné kroky nie sú však systémovým krokom, ktorý by zabránil ďalším excesom a krízam. Ide skôr o ľúbivý podenkový akcionizmus s cieľom zapáčiť sa občanom (= voličom) a získať imidž neúprosného protikrízového bojovníka.
Hlbšie do vrecka
Najúčinnejšie systémové opatrenie už naznačil vlaňajší summit G20. Je veľmi jednoduché a podporujú ho takmer všetci národohospodárski odborníci: treba sprísniť požiadavky na vlastný kapitál, čiže zväčšiť podiel vlastného na celkovom bankovom kapitáli.
