Podobne ako v našom jazyku sledujeme už desiatky rokov proces, ktorý lingvisti označujú spojením „návratné chyby“ (chronicky sa opakujúce nesprávne vykanie, nesprávne používanie zámen „sám“ a „samý“, kríženie väzieb pri niektorých slovesách, chronické chyby v terminologických výrazoch atď.), je tu aj opačný proces, akési úsilie o hyperkorektnosť.
Sprievodným znakom tejto hyperkorektnosti je obmedzovanie „vstupu“ niektorých jazykových prostriedkov do systému, a to aj takých, ktoré sa nepriečia gramatickým pravidlám. O jazykových chybách sa u nás hovorí dosť (aj sa tu už všetci vzájomne opravujeme), o tom druhom jave sa však takmer vôbec nehovorí.
Aby som bola konkrétnejšia, použijem jeden príklad z vlastnej skúsenosti. Ako zodpovedná redaktorka mala by som dbať na to, aby sa v odbornej literatúre dodržiavala kodifikovaná podoba slovenčiny. Jazykový redaktor ma upozorní, že v texte, ktorý práve upravuje, sa veľmi často vyskytuje slovo „vedenie“ odvodené od slovesa „vedieť“ (mať, osvojiť si vedomosti, zručnosti, ovládať niečo), čo je neprípustné, pretože v kodifikačných príručkách to slovo nie je zachytené.
A taká je pravda – Pravidlá slovenského pravopisu ani Krátky slovník slovenčiny (čo sú platné kodifikačné príručky podľa Ministerstva kultúry SR, pozri www.culture.gov.sk) výraz „vedenie“ v tomto význame neuvádzajú. Redaktor navrhuje nahradiť všade slovo „vedenie“ slovom „poznanie“.
