Je obrovský, dá sa v ňom zablúdiť a celý deň nemusíte nikoho stretnúť. A to sa mi ešte v noci často sníva, že sú v ňom dvierka do ďalších veľkých izieb, o ktorých sme doteraz nevedeli. Kúpil a dal ho opraviť môj dedo za prvej republiky. Je súčasťou dvora Academie Istropolitany a mihol sa aj v legendárnom Jakubiskovom filme Vtáčkovia, siroty a blázni.
Na vyše tristoročných základoch vraj bývalej mincovne vyrástol prvorepublikový tehlový dom s veľkými oknami. Podlahy sú robené z nahusto naukladaných kresaných trámov, na ktorých je nasypaná drvina. V nej sú podvalky a na nich položené dubové parkety. Väčšina omietok drží na slamenom pletive. Krov má veľmi komplikovaný tvar a je, samozrejme, z kresaných trámov (možno boli aj splavené ako plť po Váhu, musím sa ich na to opýtať). V celom dome sú vysoké dvere a vysoké stropy. A komíny, ktoré sa začínajú nebezpečne nakláňať. Škridla bobrovka časom nádherne sfialovela a táto stará škridla je oveľa trvanlivejšia ako nová, do ktorej hneď zatečie voda, vymrzne a začne sa šúpať.
Dom má z jednej strany dvor Academie Istropolitany a z druhej strany je chránený Dómom svätého Martina ako veľkou horou, ktorá na seba priťahuje blesky. A rany osudu. Nenápadne za ním čupí aj so svojím malým balkónikom, na ktorom rada sedáva moja mama, a psím vínom, ktoré vysadila moja sestra. Táto poloha je o to zvláštnejšia, že moja rodina je z babičkinej línie čisto umelecko-intelektuálska a pohanská. Pod lampou je najväčšia tma.
