Zámienky na spomínanie bývajú rôzne, niekedy radostné, ako významné výročia a jubileá, inokedy a čoraz častejšie smutné, ako odchody priateľov a známych, ktorých sme postretli na ceste životom. Aj túto stručnú spomienku vyvolala udalosť tej druhej sorty. Pred štyrmi týždňami nás opustil Rudolf Turňa (2. 4. 1923 - 19. 12. 2009).
Mladšej, ba i strednej generácii literátov a novinárov už toto meno asi nič nehovorí, v tlači sa zjavil iba stručný platený oznam rodiny o pohrebe. A predsa... O šesťdesiatych rokoch minulého storočia kolujú rozličné mýty, a čím je to desaťročie vzdialenejšie, tým je ich viac. No že to v slovenskej poézii i próze bolo obdobie výrazného nástupu mladých autorov, ktorí prišli s novým chápaním literatúry i obrazom sveta, o tom azda niet pochýb. Zásluhu na tom má viac spoločenských, kultúrnych i osobných faktorov, a jedným z nich - nenápadným, ale dôležitým - bol Rudo Turňa, ktorý po celé šesťdesiate roky viedol redakciu prózy vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Kultúrna politika komunistickej strany nebola vo všeobecnosti naklonená novotám a na mladých umelcov hľadela podozrievavo. Tým cennejšie bolo osobné zaujatie Ruda Turňu, jeho literárny cit i ústretovosť voči začínajúcim autorom. Za jeho éry debutovali vo vydavateľstve takí spisovatelia ako Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Peter Jaroš, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Ladislav Ballek a ďalší - všetko mená, ktoré sa natrvalo zapísali do dejín slovenskej literatúry. Ich diela nevítala dobová ideológia vždy potleskom, skôr naopak, no Turňa sa od svojho priekopníckeho úsilia nedal odradiť. Nebál sa riskovať a nasadzovať pri objavovaní nového svoju ľudskú i profesionálnu autoritu. Hovorím aj na základe osobnej skúsenosti - bol som v tých rokoch tiež jedným z debutantov a moja prvá kniha sa zrodila na priamy Turňov podnet.
