Za Kyjevom stojí impozantná rotunda, múzeum 2. svetovej vojny - a doňho raz pred štvrťstoročím zablúdila skupinka umelcov, pestujúcich družbu medzi mestami Bratislava a Kyjev, bol som medzi nimi.
Kustód múzea sa volal Gerus a bol to významný vojnový veterán. Keď nás previedol po múzeu, zrazu sa opýtal: „Nie je náhodou niekto z vás od Žiliny?" „Náhodou som sa tam aj narodil," vravím mu, a on nám potom, hlavne mne, porozprával, ako bojoval v horách nad Žilinou, keď ho tam zhodili do tyla nepriateľa.
Spolu s ním bojovala aj legendárna partizánka Tamara, ktorá utrpela ťažké zranenie, vyliečiteľné len v nemocnici. Žilinu mali síce v rukách Nemci, ale partizáni sa nakontaktovali na primára chirurgickej kliniky, a ten bol ochotný to riskovať.
Po návrate z Kyjeva som ten príbeh zaznamenal v básni Spomienka na Kyjev (ktorú sa mi dokonca podarilo aj uverejniť vo vtedy jedinom kultúrnopolitickom týždenníku). Dovolím si z nej kúsok zacitovať
Primár Gejza Kauzál / tri týždne liečil Tamaru / pred očami Nemcov / na izbe I. triedy / pod falošným menom - / len prehovoriť nesmela - / a po troch týždňoch / sa mohla vrátiť do hôr...
Koniec básne však už nebol o vojne, ale o tom, čo sa stalo pätnásť rokov po nej. V januári 1960, v žilinskom monsterprocese s protištátnou skupinou Kauzál a spol., bol primár Kauzál odsúdený na niekoľko rokov väzenia.
