Česku a Poľsku sa podarilo v uplynulých rokoch posunúť svoje vzťahy na úroveň, na ktorej nikdy predtým neboli. Nemôže za to len určitá náhoda, keď premiéri Donald Tusk a Mirek Topolánek (a v istom zmysle slova i jeho „úradnícky" nástupca Jan Fischer) k sebe majú ideovo veľmi blízko, podobne ako prezident Lech Kaczynski a Václav Klaus.
Poliakov a Čechov zblížilo české predsedníctvo v Európskej únii i rokovanie o umiestnení amerických protiraketových základní v oboch krajinách a v neposlednom rade aj hospodárske záujmy vrátane zásadných investícií firiem ako ČEZ alebo PKN Orlen.
Plus a mínus
Samozrejme, nie všetko sa podarilo a nie vždy sa Česi a Poliaci podporujú v tom dobrom - trebárs partnerstvo Kaczynského a Klausa vo veci Lisabonskej zmluvy malo takmer patologické rysy. Aj USA zrušili Bushov projekt protiraketovej obrany a jediné, čo z neho v túto chvíľu ostáva reálne, je dodávka amerických Patriotov Varšave.
Naopak, podarenou vecou je východné partnerstvo, pôvodne poľsko-švédsky projekt, asi najdôležitejšia vec, ktorú sa podarilo Čechom do úniovej politiky presadiť počas svojho predsedníctva. A napriek tomu, že Poliaci predsedajú v únii až na budúci rok, ladia Česi a Poliaci už teraz noty. Pred viac než rokom bol dokonca založený Česko-poľský fond, ktorý podporuje spoločné projekty - čo je niečo, na čo Maďari a Slováci márne čakajú.
Zachrániť Visegrád
Česko-poľským vzťahom neprekáža ani fakt, ktorý tak zaťažuje vzťahy slovensko-maďarské. Skutočnosť, že na severe Moravy žije pomerne silná poľská menšina, jediná svojho druhu v Česku. Keď sa vyskytli problémy s ničením poľských nápisov, netvárila sa Praha, že sa jej to netýka. Ihneď sľúbila nápravu. Prezident Klaus, ktorý na konci minulého týždňa hostil Lecha Kaczynského, sľúbil okamžitú nápravu s tým, že sa k poľskej menšine osobne vypraví.
