Dlhé desaťročia bola absolútna väčšina západných politológov a ekonómov presvedčená o platnosti takzvanej interdependencie systémov. Za týmto označením sa skrývala teória, že hospodársky, politický a kultúrny systém sú navzájom prepojené ako siamské dvojčatá (trojčatá). Konkrétne to znamenalo, že trhový systém priam automaticky vedie - nie ihneď, ale v dohľadnom časovom horizonte - k liberálnej demokracii a slobodnej kultúrnej sfére.
K horlivým zástancom tejto hypotézy patrili aj mnohí americkí prezidenti, napríklad (toľko zatracovaný) George W. Bush a jeho predchodca (toľko ospevovaný) Bill Clinton. Súčasný prezident Barack Obama sa podľa všetkého s ňou rozlúčil.
Chiméra
Má na to totiž pádny dôvod: Americkí predstavitelia boli presvedčení, že vývoj v Číne povedie od pozvoľného uvoľňovania štátno-plánovacích obručí, teda uvážlivého zavádzania trhových elementov do socialistického riadenia, k postupnej demokratizácii politického systému, čiže odbúravaniu monopolného mocenského postavenia čínskej komunistickej strany. Tento vývoj mal vyústiť do spoločných hodnotových súradníc.
Podľa všetkého išlo o márnu nádej. Viac než tri desaťročia reformného procesu dosiaľ vyústili iba do zmiešanej ekonomiky nachádzajúcej sa v pevnom zovretí komunistických kádrov, ktoré ani náhodou nezamýšľajú kopírovať západný politický systém. Americký prezident Obama si zrejme uvedomil, že ak vyššie spomenutá teória platí, tak iba vo veľmi, ozaj veľmi dlhodobom horizonte.
Situáciu na prvý pohľad komplikuje vzájomná ekonomická previazanosť a americké dlhy v čínskych štátnych bankách. Tu však Peking nemôže priveľmi pokrovať, lebo ak by vybuchli gigantické vklady čínskych inštitúcií do amerických štátnych dlhopisov vo výške 2,3 bilióna dolárov, tak by to malo nedozierne (a nepredvídateľné) následky nielen pre Spojené štáty, ale aj pre Ríšu stredu.
