Tradičné prejavy amerických prezidentov o stave únie sú vždy veľkou udalosťou. Experti sa sporia, čo by v prejave malo byť, významné časopisy pripravujú zvláštne vydania, televízne siete prinášajú diskusie hodnotiace politiku prezidenta.
Obamov štáb pracoval na prejave od začiatku decembra. Vyše dvadsať vládnych inštitúcií zhromažďovalo podklady, každý odstavec prečítalo šesť editorov, ďalší overovali faktografiu a všetko prezrel aj tím právnikov. Konečnú podobu vštepuje prejavu prezident. Ten súčasný je skúsený rečník i autor, počas svojej funkcie už mal takmer päťsto verejných vystúpení, od mítingov cez fabriky až po pohreby. Tento prejav bol však zrejme najťažší: predniesol ho tvárou v tvár šíriacemu sa skepticizmu voči jeho schopnosti dosiahnuť zmeny, ktoré sľuboval, v atmosfére rastúcej nedôvery k politickému systému ako takému.
Prezident v ňom priznal viaceré chyby, napríklad to, že nedokázal jasne vysvetliť navrhované reformy a získať pre ne podporu. Pripustil, že zmeny neprichádzajú dostatočne rýchlo. No aj keď jeho hlavnej priorite, zdravotníckej reforme, teraz hrozí, že cez Senát neprejde, neustúpil od nej.
Ako každého iného, aj Baracka Obamu porovnávajú s jeho predchodcami. Jimmy Carter nebol veľmi úspešný ani doma, ani v zahraničí. Lyndon Johnson dosiahol veľa doma, nezvládol však vietnamskú vojnu. F. D. Roosevelt bol úspešný na oboch frontoch, veľkými domácimi reformami i veľkým výkonom v druhej svetovej vojne. Ak Obama napokon predsa len presadí rozumný variant zdravotníckej reformy - usudzuje Francis Fukuyama - môže byť úspešný aspoň tak ako Lyndon Johnson. Obama už teraz dosiahol veľa tým, že odvrátil hroziacu ekonomickú katastrofu - tvrdí Joseph S. Nye. Kritici však konštatujú, že Obama možno vie inšpirovať, ale nevie viesť; dokáže pekne hovoriť, ale neprináša výsledky; oslabuje pozíciu Ameriky vo svete.
