Občas si obujem tenisky a behám po tom palimpseste zimy: povrchu utvorenom ľadom ešte z minulého roka, udupaným snehom, zmrznutou pľačkanicou a jemným bielučkým prašanom. Pádu niekedy môže zabrániť len let, najmä ak ste na lesnej ceste, ktorá sa zvažuje strmo do údolia. Podarilo sa mi však ešte nespadnúť.
Na rozdiel od kamarátky, ktorá sa pred pár dňami vykúpala v jednej z bratislavských mlák. V meste bol odmäk. V centre sa „zem" pod našimi nohami celé mesiace nemení - slaná kaša. Zmok. Z Cintorínskej ulice sa práve na nás rútil trolejbus, priľahlý chodník bol zaprataný „odprataným" snehom a tak sme sa obrovi tesne vyhli vstupom do mláky. Tá však na dne skrývala zebru! A zebry sú v zime obzvlášť živé - dynamické - vyhadzujú chodcom na priechodoch nohy k oblohe. Ešteže je tá moja kamarátka taký útly prútik. Z mláky vyskočila tak rýchlo, ako do nej spadla. Sú medzi nami aj takí, čo by sa z nej vynárali dlhšie a sú dni, keď by v nej možno človek zostal aj ležať. (Ako hovorí Beckettov Clov: posraný odporný deň pred týmto posraným odporným dňom...)
Videla som tento január pána, ktorý sa tak náhlil po nákupný vozík pred Tescom, až sa šmykol a padol rovno pod ich nekonečný rad. Videla som paniu, ktorá padla na všetky štyri pred budovou hudobnín na Dunajskej ulici. Videla som dievča v modrom kabáte, ktoré sa zošmyklo z vrchného schodu pri vystupovaní z električky na zastávke Botanická záhrada.
