Na udicu hodenú Robertom Ficom do politického rybníka sa chytili všetci tí, ktorí sa chytiť aj mali. SDKÚ Mikuláša Dzurindu, KDH, Most-Híd, médiá... Aj keď iba na pár dní.
Bolo až neuveriteľné, ako SDKÚ po oprášení vlastnej starej kauzy zlyhalo. Hlavným argumentom Dzurindu v čase, keď kauza po prvý raz vypukla, teda pred šiestimi rokmi bolo to, že výročná správa strany bola v súlade so zákonom, potvrdená audítorom a schválená parlamentom. Isto, ľahšie sa „argumentuje“ z pozície premiéra ako z opozície. Jeho minulotýždňové vyjadrenia, ako ho to mrzí, že už si nespomína, že už sa nebude vyjadrovať, vrátane podania trestného oznámenia na premiéra Fica, však pripomína školáka, ktorý iba vymýšľa dôvody, prečo nemá domácu úlohu.
Keďže Dzurinda je absolventom vysokej školy praktickej politiky, jeden z hlavných záverov takéhoto správania je ten, že v prvej chvíli nevedel, čo všetko o kauze Robert Fico vie. Keď zistil, že až tak veľa toho nie je, ukončil bobríka mlčania a vrátil sa k už osvedčenému čistému a zákonnému financovaniu strany. S vcelku umnou taktikou – pýtajte sa, na čo chcete, odpovieme ako vieme. Inými slovami, na čo sa neopýtate, to ani nepovieme. Koniec koncov, na viacero otázok by mali odpovedať hlavne polícia a generálny prokurátor – napríklad, ako je možné, že pred rokmi v tejto súvislosti nekonali, resp. konali nedbanlivo.
K technickej záležitosti financovania politických strán - z ktorej sa niekdajšie financovanie SDKÚ vymyká len istou ťarbavosťou či pionierstvom - už len toľko, že azda neexistuje vhodnejší systém pre korupciu a klientelizmus ako ten, v ktorom pravidlá vymýšľajú a uzákoňujú osoby totožné s tými, ktoré ich dodržiavanie či porušovanie aj kontrolujú. A definitívne schvaľujú.
