V novembri roku 2003, poldruha roka po parlamentných voľbách, rozpútali odborári petičnú akciu na skrátenie volebného obdobia druhej Dzurindovej vlády. Napísal som vtedy článok, v ktorom som vysvetľoval, že odbory nie sú v spoločnosti na to, aby si vlastnými politickými akciami vyberali takú vládu, s ktorou by sa im pohodlnejšie robili ich obchody, ale na to, aby presadzovali sociálne požiadavky svojich členov voči akejkoľvek vláde. „A zatiaľ to nevyzerá tak", písal som onej jesene o odborových vodcoch, „že by sa mohli pochváliť nejakými veľkými úspechmi, že by svojím členom vedeli preukázať reálne sociálne zisky v ich prospech. Zatiaľ to skôr vyzerá tak, že aj zamestnávatelia, aj vládne kruhy si robia, čo si zmyslia, a milé odbory tomu len neplodne sekundujú. Bonzovia slovenských odborov... si osvojili celkom falošnú optiku a celkom scestnú metodiku odborárskeho boja: Nevieme si poradiť s vládou, ktorú máme k dispozícii na základe výsledkov regulárnych parlamentných volieb? Tak to skúsime s nejakou inou, bohdá povoľnejšou."