Sme v pivničných priestoroch jedného z domov v jednej z najstarších historických uličiek Bratislavy, ráno k nemu chodievame zľadovateným chodníkom posiatym stopami po psíkoch, z ešte neopravenej budovy oproti s povybíjanými oknami padá omietka, vedľajší dom pokrývajú grafity a pri vstupe k nám treba obísť jamu, ktorá tu ostala po oprave vodovodu. Sme teda, kde sme - ako zvykol vravieť Václav Klaus, aj keď tu vnútri, medzi svojimi, sa môžeme cítiť dobre.
Zhustené obdobie
Po prvé, treba konštatovať jedno zo všeobecných zistení: dnes toho o sebe vieme podstatne viac než pred dvadsiatimi rokmi. Vieme to nie iba vďaka reflexii, ale aj vďaka skúsenosti. Museli sme čeliť situáciám, keď bolo treba sa osvedčiť, ukázať, akí sme. No najmä tá reflexia - lepšie poznanie národných, regionálnych, obecných, rodinných dejín i dejín rozmanitých komunít a spoločenstiev, aké tu existovali, ale aj reflexia každodenného života, politiky, ekonomiky, občianskych pohybov, to všetko je zaujímavejšie a bohatšie ako v predchádzajúcich historických obdobiach.
Zatiaľ však nie je jasné, ako s tým všetkým naložíme - s našou skúsenosťou i s našou reflexiou. Vedieť viac neznamená dokázať predvídať naše budúce správanie. Popri krajine značného potenciálu sme totiž zároveň aj spoločenstvom plným rizík. Sme napríklad dostatočne imúnni voči vírusu nacionalizmu, voči netolerancii k inakosti, voči primitívnemu populizmu? Ukazuje sa, že nie.
Hovorí sa tiež, že sme kresťanské spoločenstvo, na euro sme si ako motív zvolili dvojkríž na trojvrší: naozaj sa správame ako kresťania? Sotva. Niektorí prízvukujú, že v našich rodinách sa udržiavajú tradičné hodnoty slušnosti a solidarity: naozaj v nich dokážeme vypestovať charaktery, ktoré sa nezlomia? My sme vlastne nemali kedy - a v tom spočíva súčasne pôvab i výstraha pre túto krajinu - dozvedieť sa o sebe, čo všetko dokážeme, ak máme na rozvoj skutočne slobodné podmienky. V tomto zmysle sme krajinou „nevykopaných hrivien". Ale nestihli sme sa dozvedieť o sebe to, čoho všetkého sme schopní aj v negatívnom zmysle, čiže aké jedovaté zložky sa v pôde pod nami nachádzajú.
Po druhé, po dvadsiatich rokoch väčšmi vidno, že sme prešli nesmierne zhusteným obdobím našich dejín. Uskutočnilo sa tu množstvo premien v rámci jedného politického režimu - áno, s určitým sklzom do nacionálno-populistického autoritárstva v deväťdesiatych rokoch, ale nie s úplnou demontážou demokracie.
Pre strednú a najmä staršiu generáciu to predstavovalo neobyčajnú mentálnu záťaž: svet sa im neraz doslova menil pred očami zo dňa na deň, a určite nielen v dobrom. Tým „dobrým", tým, čo sa Slovensku podarilo, sme tak trochu „predbehli" samých seba. Vytvorili sme síce sieť verejných inštitúcií, tie však porušujú liberálnodemokratický poriadok a až pričasto v nich nesedia skutoční demokrati. Sme v Európskej únii, ale ešte vždy málo myslíme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy.
Základ tradície
Po tretie, pri takom tempe a pri prevládajúcom technokraticko-manažérskom moduse reforiem sme niekedy nestačili - spoločnosť ako celok nestačila - ustriehnuť morálny rozmer premien. Karl Popper pripomínal, aká dôležitá je v intelektuálnom úsilí nie iba kognitívna dimenzia, ale aj dimenzia morálna: ak tá prvá je spojená s hľadaním pravdy, tá druhá spočíva vo vzdorovaní lži. Onú „neprevoditeľnosť svedomia na inštitúcie, na aparáty", neredukovateľnosť „legitimity na legalitu"; onú „nemožnosť žiť mimo svedomia", ktorú český filozof Václav Bělohradský považoval za základ európskej tradície, sme naplnili v menšej miere, než by bolo žiaduce.
Z toho po štvrté vyplýva systematické až desivé porušovanie zásad právnehoštátu, morálky, čestného neskorumpovaného konania. To sa bohužiaľ prejavuje všade - od politiky cez súdnictvo, ekonomiku, komunálny život až po občiansky sektor. Deficit v dodržiavaní zásad právneho štátu, ale aj deficit elementárnej slušnosti v každodennom správaní súvisí aj s tým, že sme, po piate, obdobia predchádzajúce roku 1989 prežili v neuveriteľnej diskontinuite. Celé 20. storočie odtiaľto odchádzali desaťtisíce ľudí: za prácou a lepším životom do Ameriky, po vzniku Československa späť do Maďarska, po Mníchove Česi do Prahy, potom Cigáni a Židia do táborov, povojnová i pofebruárová generácia do politického nebytia, poaugustová za novou lepšou vlasťou, ponovembrová za prácou i novým svetom. Boli sme opakovane vystavení pomerom, ktoré likvidovali naše domáce elity. Stopy či odtlačky minulých čias sú tu dodnes.
