rgie. Preto je celkom prirodzené, že príbeh sa stáva jedným z dôležitých prvkov dramatického a epického umenia.
Dynamická emotivita, pôžitok z napätia, premenlivosti, očakávania, nepredvídanosti situuje príbeh na pól účinnosti, ktorá spolu s hodnovernosťou, respektíve autentickosťou patrí k dvom základným a zároveň konkurenčným znakom umeleckej a tým aj literárnej výpovede. Ak sa emočná intenzita príbehu stáva prostriedkom, ktorý umocňuje to, o čo v texte ide, možno hovoriť o estetickej sile príbehovej línie.
V týchto súvislostiach sa mi zdajú byť veľmi výstižné slová anglického románopisca a esejistu E. M. Forstera, ktorý povedal, že pri dobrej zápletke sa výsledným pocitom čitateľa stáva „niečo esteticky kompaktné, niečo, čo spisovateľ mohol ukázať priamo, ibaže keby to ukázal priamo, nikdy by sa to nestalo krásnym". Tento poznatok sa dá vztiahnuť aj na príbeh, ktorý v umeleckej literatúre nemôže mať charakter výlučného cieľa. Ak totiž príbehu chýba druhý plán, premieňa sa jeho emotívna sugestívnosť na číru, jednorazovú zábavnosť. Jej znakom býva taká podoba účinnosti, ktorá sa odtŕha od hodnovernosti a nemožno ju brať vážne.
Ďalším dôvodom túžby po príbehu je sám život, ktorý má napriek množstvu udalostí a príbehov oveľa viac priraďovacích, nepríbehových, ako podraďovacích, stupňovitých faktorov. Aj to podnecuje záujem vyrovnávať bežnú, nezáživnú skutočnosť nevšednými udalosťami z fiktívneho sveta literatúry. O priraďovacom spôsobe života svedčí i čas a priestor. Hodina plynie za hodinou, deň za dňom, rok za rokom.
