Vládne dlhopisy členov eurozóny boli posvätnými kravami kapitálových trhov. V čase turbulencie a kríz investori opúšťali riskantné investície do akcií a nehnuteľností a vkladali peniaze do bezpečných vládnych dlhopisov. Súčasná hystéria okolo gréckych dlhopisov ukazuje, že už ani posvätné kravy nie sú, čo bývali. Grécky problém je však len povestnou špičkou ľadovca a poukazuje na niektoré systémové chyby projektu eurozóny.
Prvé snahy o vytvorenie systému stabilných výmenných kurzov v Európe (tzv. „menový had") a Európsky menový systém sa datujú do 70. rokov minulého storočia. Tieto snahy nevyhnutne zlyhali. Ukázalo sa, že krajiny s rozdielnym stupňom ekonomickej vyspelosti nedokážu zabezpečiť rovnaké úrovne inflácie, deficitov verejných rozpočtov a verejného dlhu. Medzinárodní investori dali vtedy jasne najavo, že neveria projektu, ktorý zaradil do jedného záprahu kone a korytnačky. Útoky menových špekulantov pochovali najprv európskeho „menového hada" a potom aj Európsky menový systém.
Zakladatelia neboli hlúpi
História súčasnej menovej únie sa začína v roku 1994. Vznikol Európsky menový inštitút, ktorý sa neskôr pretransformoval na Európsku centrálnu banku. Nádejní členovia budúcej eurozóny sa zaviazali dodržiavať určité normy, ktoré sa stali známe pod menom maastrichtské kritériá.
Stabilita spoločnej meny mala spočívať na komplexnom prístupe, ktorý zahŕňal technické ciele v oblasti deficitov verejných rozpočtov, vývoja vládneho dlhu, zníženia úrokových mier a potlačenia inflácie. Zakladatelia eurozóny neboli hlupáci. Uvedomovali si, že dodržiavanie technických cieľov (ako sú deficity do troch percent HDP a verejný dlh do 60 percent HDP) nie je možné bez makroekonomickej konvergencie členov eurozóny. Konvergencia zas nutne predpokladala, že najmä slabší členovia eurozóny vykonajú štrukturálne reformy na trhoch práce a kapitálu, ako aj systémové reformy zdravotného, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia.
Kreatívne účtovníctvo
Ukázalo sa, že dodržať technické ciele je ľahšie, ako vykonávať systémové reformy. Stláčať infláciu a úrokové sadzby bolo napríklad možné aj určitými krátkodobými opatreniami centrálnych bánk. Gréci si občas pomohli podvodom, Francúzi, Taliani, Portugalci a Nemci zas kreatívnym účtovníctvom HDP a verejných financií. Prijatie eura bolo pre polovicu jeho členov politickým, a nie ekonomickým rozhodnutím. Obdobie rokov 1991 - 2007 bolo v znamení svetovej ekonomickej konjunktúry, z čoho profitovali aj vládne financie a problém konvergencie sa dočasne zakryl.
Globálna kríza však jasne ukázala, že slabí členovia eurozóny môžu fungovať so spoločnou menou len v peknom ekonomickom počasí. Problém koňa a korytnačky v jednom záprahu sa vrátil s novou silou.
