Julio Cortazár v jednej svojej poviedke píše o pozoruhodnej rodinke s čudnou aktivitou - na svojom pozemku budujú akési drevené monštrum. Občania v nedobrej predtuche pozorujú, ako rastie zvláštna drevená stavba, s nedôverou ju obchádzajú až sa predtucha naplní - podarení príbuzní si na dvore postavili šibenicu. Len tak, aby bola. Aby ju bolo vidno - prirodzene na ich dvore, o to vlastne išlo. Posolstvo poviedky je mrazivé so všetkými konotáciami a ako beží čas, tu a tam sa prihovára aj nám.
Nemenej mrazivé je pozorovanie čudesnej stavby, ktorá nám dvadsať rokov rastie pred očami a v zjednodušenej podobe sa jej hovorí slovenské súdnictvo. Jeho hľadanie vlastnej tváre je pridlhé, tá dočasná sa nám vyškiera a dôveryhodnosť súdov je žalostná. Je známe, že všetky režimistické súdy majú jednu úlohu - upravdiť situáciu, nie hľadať pravdu. Pre režimistického sudcu je uplatniť pravdu takmer nemožné a ak, vyžaduje to nesmiernu odvahu. Upravdenie, teda výroba pravdy tam, kde očividne chýba, je pre režimistického sudcu najschodnejšou cestou, ako prežiť bez konfliktu s režimom.
V demokracii, ktorej sila i krehkosť je ľahko merateľná množstvom hlupákov na jedného múdreho, by úloha sudcu mohla byť cťou aspoň v tom, že múdrosť nie je možné početne prevážiť silou hlúposti, peňazí, vplyvu, moci... lenže v slovenskej demokracii je to akosi ináč. Na všetkých úrovniach pilierov spoločnosti je denne toľko sebazničujúcich úkonov, že tvar bizarnej stavby na slovenskom dvore začína nadobúdať kontúry vyvolávajúce vážne obavy.
