Rozhodnutie SaS odmietnuť rokovania o volebnej koalícii je v prvom rade jej samostatným, zvrchovaným a suverénnym rozhodnutím. Doslova a do písmena.
Poteší jej sympatizantov, prívržencov a členov. Tých prvých preto, lebo veria, že SaS s ich pomocou vo voľbách prekročí prah do parlamentu. Tých druhých zase preto, lebo 150 miest na kandidačnej listine sa rozdeľuje ľahšie v rámci jednej strany ako strán viacerých.
Vecne vzaté, aj keby sa SaS do parlamentu nedostala, takmer s istotou získa najmenej tri percentá voličských hlasov, ktoré sú späté s udelením štátneho príspevku. Už to by bol nepochybne úspech, keďže strana vznikla iba nedávno. SaS si trúfa na viac, čo je pri politickej strane správne aj sympatické, a to bez ohľadu na politické zafarbenie.
S čím SaS nepočíta
Dôvodov je viacero - správne predpokladá, že najzúrivejší útok zo strany Smer bude stále vedený proti SDKÚ a jej sa pritom bude potichu a bezprácne zvyšovať počet voličov. Podobne ako KDH, SMK, SNS, HZDS a ďalším stranám, ktoré budú v budúcich voľbách kandidovať.
SaS nepočíta s alternatívou, že strana, či už vedená Radičovou, alebo Miklošom, dokáže atak Roberta Fica vydržať či zvrátiť vo vlastný prospech. A keď áno, potom tomu mieni zabrániť. Štítom čistoty, hoci ten má každá strana, ktorá ešte neprivoňala k moci.
Rozhodnutie SaS je aj prvým volebným úspechom Roberta Fica z hľadiska politickej aritmetiky - čím väčší počet strán z opačného politického spektra sa bude uchádzať o priazeň voličov, tým existuje väčšia možnosť prepadu ich hlasov. V jeho prospech.
Hlavne ak SaS odmietnutie ponuky SDKÚ tentoraz nevysvetľuje výsledkami prieskumu voličov, ako to bolo v prípade Bugárovej strany. Ale dôvodí, že začať rokovania o možnej koalícii s SDKÚ nechce preto, lebo považuje vysvetlenie financovania SDKÚ spred ôsmich rokov za nedostatočné a nejasné - nehovorí teda nič iné, ako Robert Fico.
