ostali pevnou súčasťou ich politického repertoáru. Avšak s tým rozdielom, že teraz používajú tieto zbrane vo vzájomnom likvidačnom boji. SNS a PSNS ani zďaleka nevenujú toľko energie svojmu úhlavnému „nepriateľovi“, ktorým je SMK, ako obojstrannému napádaniu.
Aj keď medzi Malíkovou a Slotom nie sú žiadne zásadné rozdiely, predsa len možno pozorovať isté odlišnosti. A práve tie sa môžu stať dôvodom mimoparlamentnej budúcnosti slovenského politického nacionalizmu. Kým predsedníčka SNS Anna Malíková jednoznačne stavila na agendu definitívnej porážky hlavného konkurenta, šéf PSNS Ján Slota hľadá pragmatické riešenie založené na obojstranných ústupkoch a kompromisoch. Slota Malíkovej navrhuje rokovanie, cieľom ktorého má byť „spolupráca národných a kresťanských síl pred tohtoročnými parlamentnými voľbami a spoločný postup proti deštruktívnej politike SMK“. Predsedu pravých národniarov nemožno podozrievať z jemnocitu, avšak ako pragmatik si uvedomuje, že z konfliktu môže profitovať iba vtedy, ak je po ňom dopyt. Nacionalistickí voliči si však neželajú pravú a menej pravú národnú stranu. Ich objednávka je orientovaná na existenciu jednotnej nacionalistickej strany zameranej proti Maďarom, Rómom a kozmopolitom. Malíková si naopak myslí, že voličov pôvodnej SNS o svojej pravovernosti presvedčí, ak bude hlásať, že rokovanie so Slotom by bolo „napľutím do očí všetkým Slovákom“. Útočiť proti Slotovi a SMK zároveň je pre budúcnosť Malíkovej SNS dlhodobo neudržateľná stratégia a jej výsledkom môže byť len politický krach.
