Pomerne bez povšimnutia prešumela médiami správa, že sa zmenia pravidlá v zákone o starobnom dôchodkovom sporení. Po novom tak budú môcť dôchodkové fondy investovať až polovicu čistej hodnoty svojich aktív do cenných papierov ktoréhokoľvek štátu Európskej únie.
To klientom prinesie tak väčšie riziko, ako aj nádej na väčší výnos. Lenže penzijné fondy neexistujú primárne preto, aby cez ne bolo možné výhodne „investovať“.
Umožňujú „pripoistenie“ na dôchodok. Riziko je v tomto prípade ošemetná vec, ktorá by sa mala dávkovať po kvapkách. Deväťdesiate roky boli obdobím problémov podielových fondov. Za 10 či 15 rokov teoreticky môžu vybublať problémy niektorých penzijných fondov – to však bude horšie.
Štáty sveta reagujú na krízu hystericky. Neadekvátne situácii sa zadlžujú. Niežeby kríza nebola hlboká. Niežeby o prácu prišlo málo ľudí. Ale zadlženie štátov v takomto meradle nie je odpoveďou. Adekvátny počet nových pracovných miest neprináša, dĺžku trvania krízy neskracuje. Zato má jeden veľmi viditeľný efekt. Štát si musí na svoje výdavky požičiavať.
