Najmä v epizóde, keď dekadentný gróf, ktorý bojoval po boku nášho slovenského junáka proti krvavej panej, nemienil čerstvo oslobodené devy vrátiť rodičom, ale ako lukratívny tovar výhodne predať. Len tak, bez akejkoľvek zloby, ako čosi samozrejmé.
V tej chvíli som si už ako dieťa raz navždy uvedomil, že život je zložitejší a nezaľudňujú ho len na prvý pohľad rozoznateľní anjeli a smolne čierni zloduchovia. A ak ktosi bojuje proti zlu, vôbec nemusí byť dobrý.
Nehovoriac o negatívnych hrdinoch, ktorí temné úmysly maskujú hlásením dobra. Tých bezpečne odhalilo nielen Mayovo alter ego Old Shatterhand, ale aj inak naivné „deti prírody", statoční zálesáci. Už v mojich čitateľských začiatkoch sa postarali, aby som bol na staré kolená imúnny hneď voči rečníckym cvičeniam politikov.
Tieto karikatúry Cicera by možno boli celkom zábavné, keby som ich ako humoristický program sledoval hodinku - dve. Lenže oni si ako manéž zvolili denne dvadsaťštyri hodín nášho života. Takže už ma vyslovene znechucuje, keď populárny ekvilibrista po lakte v splaškoch v jednom kuse reční o nevyhnutnej politickej hygiene a čistote, kým iný v druhom kúte predvádza to isté, len vymenil pomenovanie bacilov a symptómy ich zhubného pôsobenia.
