Autor má pravdu, keď pripomína neschopnosť slovenskej a maďarskej občianskej pravice dohodnúť sa v roku 1992 na spoločnom predvolebnom postupe. Vo vtedajších voľbách získali ODÚ, DS, ODS a MOS spolu okolo desať percent hlasov a všetky, žiaľ, prepadli. Nie je však pravda, že „strach zo spolupráce s Maďarmi" pomohla prekonať „až absolútna marginalizácia a beznádej".
V časoch tretej Mečiarovej vlády (1994 - 1998) to bola práve Demokratická strana, kto najvýraznejšie presadzoval myšlienku partnerskej spolupráce slovenských a maďarských demokratov. Vtedajšie vedenie DS pritom okrem Jána Langoša tvorili najmä ľudia, ktorí neskôr prešli do OKS.
Práve DS (a menovite Peter Zajac) bola motorom podpísania dohody o spolupráci medzi stranami Slovenskej demokratickej koalície a stranami Maďarskej koalície pred voľbami 1998, ktorá bola prelomovým počinom vo vzájomných vzťahoch slovenskej a maďarskej časti vtedajšej opozície a stala sa v podstate základom účasti SMK v oboch Dzurindových vládach. OKS rokovala o predvolebnej spolupráci s Bugárovou SMK už v roku 2002 a k dohode vtedy nedošlo z vnútorných dôvodov na strane SMK, nie zo strachu zo spolupráce.
