Na začiatku bolo rozhodnutie súdu, ktoré vraví, že sociálne dávky na deti žijúce v rodinách závislých od podpory sa musia zvýšiť, aby zodpovedali skutočným potrebám detí. Väčšina nemeckých politikov rozhodnutie privítala. K debate o tom, ako zvýšenie dávok financovať, sa schyľovalo len postupne a jej štartérom nebol nik iný ako šéf liberálov Guido Westerwelle.
Nemecko je sociálny štát, na čo bolo vždy právom hrdé, no liberáli tvrdia, že sociálny kolos rokmi prerástol hranice únosnosti. V Nemecku žije 11 percent obyvateľstva z podpory a liberáli sa domnievajú, že mnohé sociálne vymoženosti sociálne slabých betónujú ich pasívny život v podpore, a to na generácie.
Klinec netrafili
Vážne obvinenie, ktoré sa však v čase nedostatku pracovných príležitostí nedá šmahom ruky vyvrátiť. Štát si s týmto vývojom roky nevedel poradiť, čomu úmerne narastali jeho sociálne náklady. Dnes ide viac ako polovica nemeckého rozpočtu na sociálne ciele.
To sa liberálom zdá priveľa a vďačne sa týmto číslom oháňajú, hoci v sume sú zahrnutí i dôchodcovia a zdravotná starostlivosť. A ako samozvaní ochrancovia strednej vrstvy, a teda hlavnej skupiny daňových poplatníkov, žiadajú nové prerozdeľovanie verejných financií.
Debata o tom, ako znížiť zaťaženie strednej vrstvy je potrebná, no plány liberálov idú zlým smerom. Westerwelleho okrídlená veta je: Kto ľudu sľubuje, že aj bez snahy sa dá dopracovať k blahobytu, pozýva na neskororímsku dekadenciu. Je pravda, že v nízkozárobkovom sektore sú príjmy len o chlp vyššie ako sociálne dávky, no na dekadenciu neprizývajú.
