Čo má robiť prekladateľ, keď hrdinovia románu, na ktorom práve pracuje, si nedávajú veľmi servítku pred ústa? Otvorene povedané, ako pracovný materiál potrebuje súčasný slovenský slang a nejaké šťavnaté vulgarizmy a nadávky.
Pozrie sa do slovníka. Buď do výkladového, alebo do nejakého špeciálneho, povedzme, do slangového, veď kde inde by sa mala zachytávať slovná zásoba psychologicky a sociálne nepodmienene, ak nie v slovníku.
Také voľačo však u nás nejestvuje. Podľa slovníkov akoby slovenčina tabuizovanú lexiku vôbec nemala, najhrubším slovom je „naničhodník", „niktoš" či „chruňo". Dokonca ani pri takom neškodnom slove, ako je „kokos", sa neuvádza slangový význam. Kokos je iba „tvrdý guľovitý plod kokosovníka", ty kokos! Pričom práve na takýchto príkladoch by sa dala vypozorovať tendencia používateľov jazyka deformovať pôvodné silné vulgarizmy a takýmto spôsobom ich zjemňovať.
Možno by sa ukázalo, že popri hrubosti a agresivite, ktoré sa bežne konštatujú ako všeobecná črta súčasnej komunikácie, pestujeme my Slováci aj akúsi jazykovú tvorivosť, ktorá ide proti narastajúcej „globálnej hrubosti" (utvorené podľa vzoru „globálne otepľovanie").
Keďže s „ničomníkom" a „niktošom" sa prekladateľ neuspokojí, má ešte jeden záložný zdroj - internet, najmä diskusné fóra. To je raj preňho aj pre lingvistu. Internet totiž vďaka korigovaniu príspevkov a kódexom diskutujúcich naštartoval proces akejsi eufemizácie, zjemňovania tabuizovaných výrazov.
Diskutujúci si vypracovali rôznorodé mechanizmy jazykových okľúk, pozmeňovania, deformovania, maskovania hrubých výrazov, len aby neutrpel ich zámer „udrieť slovom", a zároveň aby vyhoveli podmienkam, ktoré im predpisuje kódex. Vypúšťajú samohlásky („ty kkt jeden májový"), spoluhlásky („kua, kua"), používajú zdrobneniny na základe zvukovej asociácie („činčila/činčilka/cicinka/čičinka májová"), spájajú zvukové a významové asociácie („jebujačik/jebuliačik/jeboško"), zmenia v slove hlásku, akoby sa pomýlili na klávesnici („ty plčús jeden", „teraz si napísal riadnu kofotinu", „toľko kofotín, čo tu píše Slovensko, nevládzem čítať"), na zmenu významu im stačí pomlčka rozdeľujúca slovo („ty si fas-cinovaný alebo čo?", „nepočúvam toho fas-histu"), prepíšu cudzie slovo tak, ako ho počujú, a pridelia mu v slovenčine rod („toľko madafakov pokope som ešte nevidel"), poihrajú sa s pravopisom cudzích slov („pôjdeme všetci do pizze/do pizzérie").
