ého činiteľa je takým tvrdým rozhodnutím, že výška trestu je skôr menej významná, ale určite oceňuje skutočnosť, že slovenský trest pätnásť mesiacov podmienečne je rádovo nižší ako ten federálny z októbra 1992. Vtedy bol totiž - na štyri roky nepodmienečne - odsúdený Vyšším vojenským súdom v Tábore za to, že nariaďoval a organizoval na celom území ČSSR preventívnu izoláciu veľkého počtu občanov v celách predbežného zadržania. O morálnej vine šéfa za činy a aktivity jemu podriadenej komunistickej Štátnej bezpečnosti na tomto mieste pomlčíme - podobne ako o činoch a vine a zodpovednosti bývalých najvyšších komunistických pohlavárov mlčí väčšina verejnosti českej i slovenskej.
Podstata previnenia A. Lorenca sa ani po toľkých rokoch nezmenila - a nezmenila sa ani jeho obhajoba. Odvolávanie sa na komunistickú ústavu počas prvého procesu bolo úžasné - pretože už pred rokom 1989 platili na území ČSSR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré ratifikovala aj ČSSR, a mali prednosť pred jej zákonmi, lebo zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd (čo prinajmenej v prípade slobody pohybu, prejavu, vyznania a zhromažďovania muselo byť jasné aj vtedajšiemu prvému námestníkovi federálneho ministra vnútra). Odvolávanie sa na listinu základných práv a slobôd v súvislosti s časovými prieťahmi celej kauzy už malo len tragikomický charakter. Rovnako ako napríklad aj to, že človek, ktorý zneužíval svoje právomoci prezidenta na udelenie amnestie spolupracovníkom dôvodne podozrivým zo zavlečenia občana do cudziny či z falšovania úradného dokumentu atď., patrí dlhodobo k najdôveryhodnejším politikom a o víťazstve jeho hnutia v jesenných voľbách sa vôbec nepochybuje.
