jšie ako medzinárodný obraz MR a stabilita stredoeurópskeho regiónu. Pravdepodobne aj štýl predvolebnej kampane prispel k vysokej polarizácii názorov voličov - budúci parlament bude rozdelený na dve takmer rovnaké skupiny. Rozhodujúcich niekoľko kresiel, ktoré zabezpečujú koalícii socialistov a liberálov väčšinu, pritom spôsobilo de facto jedno percento voličov. Nacionalistická strana MIÉP v prvom kole tesne nedosiahla potrebnú päťpercentnú hranicu na vstup do parlamentu, liberálna MSZP túto hranicu o niekoľko desatín percenta prekročila. Napokon možno Orbána zradila vlastná stratégia, ktorej cieľom bolo okrem iného aj získanie Csurkových voličov. Podobný príklad zo Slovenska: KDH odmietlo v roku 1994 vytvoriť koalíciu s DS, ktorá sa pohybovala tesne pod piatimi percentami, namiesto toho umiestnilo na zvoliteľnom mieste svojej kandidátky Jána Langoša. Zrejme tým získalo časť voličov „déesky“, ale takmer štyri percentá hlasov pravicových voličov DS prepadli.
Maďarsko však nebolo jedinou krajinou, kde jedno percento voličov úplne zvrátilo očakávané výsledky. Socialistu Jospina predbehol extrémista Le Pen o jedno jediné strategické percento a postúpil namiesto neho do druhého kola. Šokovaní Francúzi vyšli demonštrovať do ulíc, ale, ako poznamenal Michal Havran (SME 23. 4.), radšej mali ísť voliť. Ukazuje sa, že mnohí voliči považujú neúčasť na voľbách za formu protestu - či už proti politike vládnych strán, alebo proti politike ako takej. Nakoniec ani náskok Chiraca pred Le Penom nebol nijako impozantný - zvíťazil len o dve percentá. Čisto teoreticky, ak by demokraticky orientovaní francúzski voliči na dôkaz svojej nespokojnosti s vládnou politikou nešli voliť ani v druhom kole, mohol by sa stať prezidentom Francúzska človek, ktorý považuje holokaust za bezvýznamnú epizódu druhej svetovej vojny a okrem výpadov proti prisťahovalcom toho zatiaľ veľa nevyprodukoval.
