V demokratických podmienkach jestvuje medzi občanom a štátom nepísaná zmluva, že občan odovzdá štátu časť svojich príjmov a ten mu za to zabezpečí potreby, ktoré si občan nevládze uspokojiť vlastnými silami. Tomuto účelu by mali slúžiť tri nezávislé piliere moci - moc zákonodarná (parlament), moc výkonná (vláda) a moc súdna. To je, pravdaže, ideálny stav a štát, kde tieto piliere fungujú správne, sa nazýva právnym štátom.
Ako vyzerá situácia u nás v Slovenskej republike? Nekonečný seriál škandálov nám ukazuje, že parlament schvaľuje zákony, ktoré ohrozujú občanove vlastnícke práva, politické strany, ktoré sú pri moci, financujú svoju činnosť tak, že vláda uzatvára zákazky a obchody, ktorými okráda občana o desiatky miliónov, príslušníci policajného zboru nechránia majetok a životy občanov, ale zúčastňujú sa na páchaní trestnej činnosti, a súdy nielenže trpia prieťahmi, ale neraz vynášajú rozsudky, ktoré sa priečia aj laickému zdravému rozumu a vyvolávajú pochybnosti o ich nezávislosti.
Vyvrcholením marazmu v našom súdnictve sú najnovšie žaloby, ktoré podali sudcovia na štát - ale možno sa čudovať, keď garantom nášho súdnictva je HZDS?
Ja viem, že to čitateľov už otravuje, ale chcem sa na túto od základu absurdnú kauzu pozrieť z trochu iného uhla. (Mimochodom, na Slovensku neexistuje súd, ktorý by mohol v spore rozhodnúť, lebo aj tí sudcovia, ktorí nepodali žalobu, vyjadrili tým už svoj právny názor, a teda nie sú nezaujatí.) Na Slovensku chýba čosi, čo by sme mohli nazvať stavovskou hrdosťou alebo morálnym kódexom povolania.
