ako fakt.
Ja napríklad poviem niečo, čo je pre mňa ako Japonca prirodzenou samozrejmosťou a očakávam, že rovnako to vníma aj moja žena, Slovenka. Ona to ale cíti inak, lebo bola naučená inak, tak oponuje, čo ma prekvapí a začnem byť prísny: „Ty to nechápeš? Niečo také jednoduché dokáže v Japonsku pochopiť aj malé dieťa.“ Ona sa však nedá a v duchu svojej pravdy pritvrdí: „Ty nie si normálny.“ A divá hádka je na svete.
Človek si občas neuvedomí, že to, čo je pre jedného samozrejmosťou, môže byť pre iného nepochopiteľné. Keď som v týchto dňoch zachytil v Televíznych novinách správu o lekárke zo Suchej nad Parnou, ktorá vraj zavádza „nové móresy“, lebo prosí pacientov, aby sa pred vstupom do ambulancie vyzuli z topánok, vôbec som nechápal, prečo ju za to kritizujú. Veď vyzuť sa pred vstupom do ambulancie lekára je pre mňa absolútnou samozrejmosťou, rovnako ako pri vstupe do vlastného domu. Chodiť po dome v topánkach je v Japonsku hrubá neslušnosť. To robia iba zlodeji. V našom dome tu na Slovensku som si už zvykol a nie som na to taký prísny. V izbe, kde prijímame hostí, sa vyzuť netreba, lebo dlážku ľahko umyjeme. To som schopný prežiť, ale keď spočiatku moja žena zaviedla návštevu v topánkach aj do izby, to už som v duchu nahlas kričal. Dnes už to nerobí. V Japonsku máme dokonca pre netaktných a neslušných ľudí, ktorí sa vypytujú na osobné detaily, označenie človek, ktorý šliape v topánkach po niečom srdci. Srdce je predsa súkromný priestor.
